Rekreant

Najväčším pokorením bin Ládina, Saddáma Husajna, Kaddáfího či Mladića bol zrejme fakt, že sa museli začať schovávať. Ich privilégiá postupne mizli a boli odkázaní na domáce väzenie. Predstavme si napríklad posledné roky života Usámu bin Ládina. Zavretý v dome s hrubými stenami so svojimi manželkami, tam musela často prepukať ponorková choroba a škriepky pre najväčšie malichernosti. Takto má žiť domnelý vodca islamského sveta?

Husajna zvyknutého na život v luxuse vyhrabali z akejsi diery, v dierach musí byť zrejme zalezený aj Kaddáfí, ktorého bombarduje najsilnejšie letectvo sveta a do svojho povestného stanu si už asi nezájde oddýchnuť. Vydýchol si zrejme iba Ratko Mladić. Odrezali ho od peňazí, už nemal pri sebe ani svojich verných vojakov. Hoci ho určite nemátali tisícky mŕtvych v Srebrenici ani samovražda jeho dcéry (načo sa trápiť výčitkami, že ju spáchala kvôli otcovým činom, keď je poruke paranoidné vysvetlenie, že ju zabili jeho nepriatelia), musel sa dosť nudiť a najmä potreboval lekára.

Jeho prevoz do Haagu nemusí byť pre neho pokorujúcim, zrejme súdny proces využije podobne ako arogantný Slobodan Milošević na obhajobu vlastnej osoby, výsmech súdu a obetiam vraždenia. Čo za to dostane? Doživotné väzenie vo veľmi pohodlných podmienkach, kde sa stretne s kopou starých kamarátov aj nepriateľov, ktorí sa však navzájom rešpektujú, lebo sa považujú za elitu svojich národov (toto prekvapivo harmonické spolužitie dobre opisuje kniha Ani mouše by neublížili).

Okrem toho sa Mladić môže v Haagu tešiť na špičkovú zdravotnú starostlivosť, pretože v záujme celého procesu je, aby vydržal aspoň do rozsudku a neušiel trestu tak ako Milošević. Musel si vydýchnuť, keď ho konečne chytili. Ľudské práva majú v Haagu veľmi radi a on ich veľmi rád využije.