Predstavme si, ako by politická debata vyzerala, keby sme sa poludňajšieho zdriemnutia dožadovali aj na Slovensku. Zamestnávatelia by návrh okamžite zmietli zo stola s argumentom, že ohrozuje našu konkurencieschopnosť v porovnaní s krajinami, kde sa robotný ľud nezastaví od svitu do mrku.

Napríklad takým Gréckom, ktorého obyvatelia pracujú najdlhšie zo všetkých v Európskej únie. Teda ak nesfalšovali aj túto štatistiku.

Nie som si celkom istý, ako by sa k siestovaniu postavili slovenskí odborári. Nedávno totiž objavili silu tradícií, keď odmietli nápad prilepiť sviatky k víkendu, pretože by to poprelo ich význam.

Neviem aký, keď všetci cynici vedia, že jediný význam sviatkov je, aby sme nemuseli ísť do roboty. Snáď si nikto nemyslí, že voliči SaS zostávajú doma z úcty k Sviatku práce a priaznivci SNS z nadšenia nad cieľmi Slovenského národného povstania.

Siesta by to teda nemala v tomto konzervatívnom prostredí ľahké. Polhodinové polihovanie by znamenalo, že zamestnanci by prišli neskôr domov, čo by mohlo podľa odborárov negatívne vplývať na tradičnú ustanovizeň rodiny. Teda ak si odmyslíme inú národnú zvyklosť, a to nejsť z roboty domov, ale do krčmy.

Navyše by za tým určite videli lobovanie výrobcov postelí, s najväčšou pravdepodobnosťou nemeckých. Najmä tých, ktorí už posteľami vybavili kancelárie dekadentných firiem ako Opel alebo Lufthansa.

A očakávať, že by u nás zabrali argumenty o tom, že tí Gréci, ktorí siestujú, umierajú na srdcovo-cievne ochorenia o 37 percent zriedkavejšie ako tí, ktorí pracujú „severským“ štýlom, by bolo úplne naivné. Fakty sú to posledné, čo na ľudí zaberá.

Jedinou nádejou je začať s osvetou u škôlkarov, ktorí nárok na popoludňajší spánok majú a o dve desaťročia budú ľutovať, že ním tak márnotratne pohŕdali. Účinnou stratégiou by mohli byť strašidelné historky rodičov o tom, ako musia celý deň robiť, aby si mohli to ich vylihovanie v škôlke vôbec dovoliť zaplatiť.