Škatuľky

Nebolo to inak ani tentoraz. Dopravná polícia sa sťažuje na Východoeurópanov, ktorí zase vyšpekulovali ako oklamať systém. Poistenie áut je drahé, najmä tých používaných aj na služobné účely. A tak milí Slováci, Rumuni aj Poliaci poisťujú svoje autá pekne doma. A namiesto mastnej miestnej sumy platia iba drobáky.

Ak sú však v Británii viac ako šesť mesiacov, je to akosi , ehm…protizákonné. A policajti šedivejú z rastúceho množstva dopravných nehôd, kde na nich milí Slováci mávajú papiermi zo slovenskej poisťovne, ktorým nerozumejú ani pol slova, pričom vymáhanie je rovnako zábavné ako keby poistení ani neboli.

A nezabudnú spomenúť, že tí Východoeurópania zase nie sú tak úplne hlúpi. Lebo raz za pol roka zoberú auto prevetrať hore-dole kompou cez kanál do Calais. O pár hodín sú hrdo späť a keby sa niekto pýtal, tak práve začínajú odtikávať v Anglicku prvý deň svojho šesťmesačného pobytu. Došlo to už tak ďaleko, že polícia montuje v Doveri dopravné kamery registrujúce značky áut a porovnávajúce ich s databázou dopravnej polície. Ale všetko márne, tí špekulanti z Východu sú vždy o krok vpred…

Ďalšia stanica. Do vozňa sa tlačia ďalší cestujúci. Skúmavo sa obzerám, či náhodou nenájdem voľné sedadlo. Jedno je kúsok odo mňa. Teda, ťažko povedať či voľné. Pani, čo sedí na vedľajšom, má asi tak dve stovky kíl a veselo do neho prekypuje, takže miesta je tam dosť akurát pre mačku. Štíhlu mačku. Pani si všimne môj pohľad a ponúka mi, aby som si sadla. Zdvorilo odmietnem. Pani vedľa mňa tiež. Škaredo na nás zazrie a zahundre: „Rasisti, keby som nebola čierna, tak si sadnú!”

Neveriacky na ňu pozriem. V chaotickom mixe národov toho kozmopolitného mesta už nevnímam, akú mám farbu pokožky ani ja, nieto ešte moji spolucestujúci. “Pani moja zlatá,” rada by som jej povedala, „mne môže byť ukradnuté, že ste trebárs aj lesbická mozambická kráľovná, nakrúcajúca v Londýne fetišistický pornofilm. Dôvod, pre ktorý si vedľa Vás nesadnem, je, že ste jednoducho veľká, nie, obrovská osoba a zákony fyziky ma jednoducho nepustia!”

Škatuľkovanie je nebezpečná záležitosť. Rovnako ako rasizmus, šovinizmus, či sexizmus. Napriek tomu, či práve preto, by sme však nemali schovávať obyčajnú ľudskú prefíkanosť, hlúposť či zlobu pod tieto mediálne atraktívne nálepky. Občas sme idioti jednoducho preto, že sme idioti. Nie preto, že sme Slováci, Maďari, Angličania, čierni, bieli a či žltí.