Škola hrou – v divadle

Len za uplynulý rok som bol na troch divadelných predstaveniach, ktoré sa venovali témam ako kvantová mechanika, štiepenie atómu a fungovanie pamäti. Neboli to žiadne kasové trháky, ale publikum reagovalo pozitívne a o niektorých aspektoch debatovalo aj cez prestávku alebo po skončení v bare.

Samozrejme, to neznamená, že si hneď pôjdem robiť doktorát z fyziky, ale mnohé veci sú mi (a snáď aj iným) jasnejšie. Keď na ľudí vybehnete s fyzikálnymi vzorcami, tak ich zbytočne vystrašíte. Stačí však spomenúť Star Trek a teleportáciu a máte vyhraté. Síce možno nebudú všetkému rozumieť, ale téma je dostatočne atraktívna na to, aby počúvali a nechali sa inšpirovať.

Ak ešte okrem hercov zapojíte aj skutočných vedcov, ešte k tomu takých žoviálnych ako srbský fyzik Vlatko Vedral s pohárom červeného vína v ruke, alebo priamo publikum ako v hre Reykjavík o zradnosti našich spomienok, tak aj teória relativity je len relatívne zložitá. Hlavne však musíte dať hre názov, ktorý sa zmestí do jedného riadku.

Veda v divadle pritom nezostáva len doménou amatérskych skupín a okrajových divadiel. Veď hru zlínskeho rodáka Toma Stopparda Arcadia, v ktorej sa okrem iného venuje teórii chaosu, entropii alebo Fermetovej poslednej teoréme, považujú niektorí kritici za jednu z najlepších v 20. storočí. Dürrenmattovi Fyzici taktiež patria ku klasike minulého storočia.

Vedci a učitelia by vlastne mali poďakovať dramatikom, že za nich odvádzajú osvetovú činnosť. Na rozdiel od školy však povinná divadelná dochádzka neexistuje, takže medzerám vo vedomostiach sa vyhnúť nedá.