Slabé na film, dobré na život
Český film Protektor dokazuje, že filmom s príbehom z obdobia akejkoľvek totality sa darí. Zbierka takýchto filmových opusov je bohatá. Kawasakiho ruže, Musíme si pomáhať, Želary, dávnejšie predtým nostalgické Pelíšky, Pupendo... K tomu dlhý zoznam filmov o holokauste.
Sú hádam filmoví tvorcovia, diváci (a kritici) masochisti? Potrebujú donekonečna klásť existenciálne otázky o dobre a zle, spytovať si svedomie a hľadať hrdinov dávnejších čias?
Neslobodná spoločnosť je filmovým drámam naklonená. V hre je konflikt, a to je prepotrebná soľ pohyblivých obrázkov. Hrdinstvo je jasnejšie ako inokedy. Dobrí idú do rizika, slabošské nátury kolaborujú. Vieme, komu pred filmovým plánom či obrazovkou fandiť a kto je bezcharakterný zbabelec.
Totalita je bremeno, ale na rozlišovanie charakterov je ideálnejšia ako slobodná spoločnosť. Aj na rozlišovanie filmových typov. Aj prípadná smrť za dobrú vec je ušľachtilejšia ako len „obyčajné“ nehrdinské zomieranie.
Obyčajný život súčasníka je vlastne nudný. Chýbajú podstatné konflikty a tríbenie ducha. Nie, že by sa filmoví tvorcovia dnešku vyhýbali. Filmové postavy bez policajného prenasledovania v pozadí sú však unudené a rozpačité, „deti“ rozmaznané blahobytom a usmoklené z citového chaosu. Hrdinstvám chýba pátos a zrady sú tak neznesiteľne prozaické.
Asi sa tak ľahko nedostaneme do filmov. Obyčajná sloboda je slabá na Oscara či Českého leva, ale dobrá na život.
vybrali.sme.sk
Pridať na FaceBook
Vytlačiť
