Hoci fajčiari tvoria na Slovensku menej než tretinu obyvateľstva, napriek tomu držia ako rukojemníkov nás ostatných, ktorí si v kaviarňach alebo krčmičkách ničíme ich pričinením vlastné pľúca a ešte sa odtiaľ aj vrátime smradľaví ako keby sme vyšli z udiarne.

V podstate už ani neexistuje rozumný argument, prečo by sa v týchto zariadeniach malo fajčiť, ak si odmyslíme absurdnú teóriu o tom, že kaviareň nie je verejný, ale súkromný priestor, pretože má súkromného majiteľa, a zákaz fajčenia je komunistické obmedzovanie slobody. Podobne argumentujú aj obhajcovia tých obchodov alebo krčiem, kam ich majitelia odmietajú vpustiť Rómov, Vietnamcov alebo kohokoľvek iného, kto sa im práve znepáči.

To, že zákaz fajčenia nepovedie ku kolapsu dotknutých zariadení, dokázali skúsenosti z iných krajín, kde majú osvietenejších politikov a fajčiarov vykúrili z miestností už dávnejšie. Niektoré výskumy síce ukázali pokles tržieb, ale iné naznačili, že do kaviarní začali častejšie chodiť celé rodiny, ktoré odtiaľ predtým odlákaval práve zápach cigariet.

V podstate by sa dalo povedať, že zákaz fajčenia je v podstate civilizačným odkazom. Niečo v štýle, že už netolerujeme, aby hotely mali na dverách, že neubytujú negrov alebo Cigánov (v takej podobe sa to tam totiž objavovalo) alebo aby učitelia mlátili deti trstenicou.

Možno by si mal každý fajčiar preventívne prejsť podobným zážitkom ako kedysi Milan Kňažko. Ten spomínal, že na akomsi americkom letisku vyhradili fajčiarom uzavretú presklenú miestnosť, kde sa cítil ako exotické zviera v ZOO. Vtedy pochopil, že fajčenie už má roky slávy za sebou.

A kým my sme nedokázali fajčiarov vyhnať ešte ani z krčiem, v Amerike už postúpili do vyššieho štádia a o necelé tri mesiace im v New Yorku odzvoní aj v parkoch, na verejných plážach a na námestí Times Square. A na jeho čele nie je žiadny salónny socialista, ale miliardár Michael Bloomberg.