Športové legendy

Najnovším príspevkom do panteónu zúfalcov, ktorí si myslia, že šíria olympijskú ideu o dôležitosti účasti, je Savannah Sanitová z Americkej Samoy. Keď sa neprebojovala do hlavnej súťaže vo vrhu guľou na atletických majstrovstvách sveta, prihlásila sa (podržte sa) do behu na 100 metrov. Jej heroický výkon 14,23 sekúnd by talentovanejší jedinci možno prekonali aj v skoku vo vreci. A to dokonca skončila predposledná pred podobnou hviezdou z Kiribati.

Nikdy som celkom nechápal, načo sa osoby ako Eddie „Orol“ Edwards, ktorý sa len zázrakom neprizabil pri skokoch na lyžiach, alebo Eric „Úhor“ Moussambani, ktorý sa takmer utopil v olympijskom bazéne, vôbec do súťaží hlásia. Namiesto šírenia olympijských ideálov ich totiž skôr zosmiešňujú. Ak je od niekoho lepšia väčšina divákov, tak jednoducho nemá čo na mostíku, dráhe alebo v bazéne hľadať.Takíto „pretekári“ ponižujú sami seba, svoju krajinu a dehonestujú tisícky športovcov, ktorí nemajú tú drzosť hrabať sa tam, kde vôbec nepatria.

Vôbec nie som proti tomu, aby sa podporovali aj reprezentanti športovo menej rozvinutých krajín, ale je v ich vlastnom záujme, aby sa na svetovej scéne objavili až vtedy, ak ich výkony neskončia medzi kuriozitami na You Tube. Je lepšie pár rokov si počkať a potom naozaj súťažiť, a nie šaškovať.

Dokonca sa z toho môže vykľuť rozprávkový príbeh ako v prípade Benjamina Boukpetiho z Toga. Že ste o ňom nikdy nepočuli? Keď sa vlani na olympiáde v Pekingu spúšťal na prvé kolo súťaže kajakárov vo vodnom slalome, tak ho istý denník prirovnával k jamajským bobistom. O niekoľko hodín neskôr si tento „kokos v kajaku“ preberal bronzovú medailu.