Štadión ako bojisko

Tentoraz sa to obišlo bez obetí na životoch, ale už len to, že vystrašený srbský brankár, na ktorého útočili vlastní „fanúšikovia“, sa musel ukrývať v talianskej šatni, je dostatočný dôkaz, že šialenstvo z futbalových tribún ani zďaleka nevymizlo. A nie je to len srbský problém. Veď vytrhané sedadlá patria aj ku koloritu slovenských ligových zápasov a stretnutia Slovana s Trnavou väčšinou pripomínajú vojnové manévre, a nie športové podujatie.

Zdá sa, že jediná cesta, ktorá prinesie úspech, je nulová tolerancia. Jednoducho si treba spomenúť na druhú polovicu 80. rokov, keď anglické mužstvá mali zakázané hrať v európskych súťažiach. Doplatili na to desiatky hráčov a tisícky skutočných fanúšikov, ale Angličania aspoň boli donútení urobiť si doma poriadok. Dnes sú anglické štadióny jedny z najbezpečnejších v Európe a pri vchodoch visia plagáty s fotografiami tých, ktorí na ne majú zakázaný vstup, často doživotne.

Takúto očistu zjavne potrebuje viacero európskych krajín a začať sa môže tým, že UEFA jednoducho vylúči Srbsko z kvalifikácie. Pokuty a varovania nestačia, pretože to je pre futbalové zväzy alebo kluby ako uštipnutie komárom. Nepríjemné, ale v podstate sa nič nedeje.

Podobný princíp treba uplatniť aj v lige. Za každé vyčíňanie odobrať mužstvu povedzme päť bodov a pri opakovanom prehrešku ho vylúčiť z ligy, aj keby to znamenalo, že ju dohrajú dva tímy. Rovnako by bolo vhodné zaviesť holandský systém predaja lístkov na občianske preukazy.

Jedine tak sa (snáď) podarí vystrnadiť z tribún primitívov napojených na rôzne neonacistické skupiny a potom sa možno jedného dňa dočkáme toho, čo už funguje na ragby – fanúšikovia domácich a hostí nemajú oddelené sektory, nadávanie rozhodcom takmer neexistuje a tlieska sa aj keď skóruje súper. Zatiaľ však treba aspoň dúfať, že nás na tribúne nezasiahne svetlica.