Šťastná planéta

Kto si však prečíta úplnú správu o tomto indexe, tak sa dozvie množstvo zaujímavých vecí. Vďaka tomu, že jeho autori tak trocha pomiešali hrušky s jablkami a dva objektívne faktory s jedným subjektívnym, tak im vyšli často úplne neuveriteľné závery. Ako sa na tretie miesto dostala Jamajka, kde ročne zavraždia 1500 ľudí, vedia asi len samotní tvorcovia indexu. Možno Jamajčania považujú za šťastie, že ich ešte nikto nezastrelil, a tak si vylepšujú svoj index.

Rovnako žiadnu váhu nemalo to, či je krajina demokratická a slobodná alebo nie. Vďaka tomu v prvej dvadsiatke skončili také oázy slobody ako Kuba, Saudská Arábia alebo Vietnam. Nórsko, ktoré je inak na špičke snáď všetkých rebríčkov od absencie korupcie až po počet medailí na zimných olympiádach, je hlboko v poli porazených, ponížené ešte aj takými šťastnými krajinami ako Palestína alebo Irak.

Ľudia žijúci pod jarmom vojenskej junty v Mjanmarsku, bývalej Barme, sú údajne šťastnejší ako všetci Európania, lebo Holanďania, lídri starého kontinentu, sú o štyri miesta nižšie. Státisíce utečencov v Sudáne by už konečne mali prestať nariekať nad svojím osudom, lebo život v zahnívajúcom Luxembursku je ešte horší. A ak trpíte úplným masochizmom a nechcete opustiť Európu, zamierte do Estónska, zjavného pekla na zemi.

Je správne, ak sa neposudzuje všetko len cez prizmu ekonomických ukazovateľov. Aby však akýkoľvek alternatívny rebríček bol relevantný, mal by mať čo najširší záber a nie len to, ako sa ľudia cítia, ako dlho žijú a ako ničia planétu. Ako by povedal český literárny klasik: tenhle způsob posuzovaní štěstí zdá se mi poněkud neštěstný.