Strážny pes

Šípoš má nepochybne zásluhy na tom, že plagiátorstvo a články ako cez kopirák od reklamných agentúr alebo straníckych centrál už nezostanú nepovšimnuté. Na druhej strane, kritickejším pozorovateľom jeho práce určite neušlo, že viac ako skutočným prešľapom sa venuje chybám, ktoré ani zďaleka nie sú úmyselné.

Nepresnosti sú buď výsledkom nedostatočných vedomostí alebo nepozornosti (čo Šípoš ani pri najlepšej vôli nevyrieši), prípadne vznikajú v časovom strese (čo ako nenovinár zjavne nechápe). Šípoš často uplatňuje na slovenských, väčšinou mizerne platených, novinárov kritériá ako keby pracovali pre BBC alebo New York Times. To nie je ospravedlnenie, len vysvetlenie, že novinári sú často bití aj za to, čo sami nezavinili.

Navyše sa len ťažko zbavujem pocitu, že nemá na všetkých rovnakých meter a nie raz jeho príspevky zaváňali vybavovaním si osobných účtov s ľuďmi, ktorí sú mu z akéhosi dôvodu nesympatickí.

Ešte horšie je, že Šípoš ma za celé tie roky, čo slovenské médiá monitoruje, nepresvedčil, že mu na nich naozaj záleží. Ak by to tak bolo, svoju prácu by neprerušil vždy, keď sa mu minie grant. Aj teraz sa rozhýbal, až keď dostal dvadsaťtisíc dolárov od americkej ambasády. To je viac ako zarába väčšina novinárov, ktorých prácu sleduje a kritizuje.

Problém nie je v tom, že ich dostal, veď s finančným krytím sa všetko ľahšie robí. Háčik je v tom, že ak by takýto postoj, že bez peňazí nepohnú ani prstom, zaujali všetci, tak by internet zíval prázdnotou. Ako hovorí jeden môj známy: „Myslel som si, že blogovanie je bezplatné grafomanstvo a nie dvesto dolárov za článok…"