Svet v reprízach

Pokiaľ som len počúval, bolo všetko v poriadku. Vlastne nie úplne – prejav hlásateľa bol mierne archaický, spomalený a zašumený. Prechod na digitelevíziu? Keď som zdvihol k televíznej krabici aj zrak, zrada bola zrejmá. V štúdiu sedel chlapík s nemoderným účesom, oblek na úrovni straníckeho agitátora. Aj farby boli „nekomerčné“ a dokonca horšie než je verejnoprávny priemer.

Pointa sa konala až pri záverečnej znelke a titulkoch: práve skončili retronoviny na ČT24, repríza Televíznych novín spred dvadsiatich piatich rokov. Rok 1986. Spojené štáty zaútočili na Líbyu kvôli podozreniu z účasti Líbye pri príprave atentátu na diskotéke v Nemecku. Zahynula Kaddáfího 15-mesačná adoptovaná dcéra. A rádioaktivita? O japonskej Fukušime ešte nikto nechyroval. Informovanie o černobyľskej havárii bolo síce poriadne cenzurované, náznak problémov sa však v spravodajstve objavil.

Návrat v čase? Nepodarená časová slučka? Relativita pokroku a vývoja? Asi všetko dohromady. Snom o permanentnom napredovaní k spravodlivejšiemu svetu veria len blázni. Nešťastia, konflikty a hrôzy sú reprízované s väčšou pravidelnosťou ako bratislavské televízne pondelky. Reči o dospievaní sveta neplatia, táto puberta tak rýchlo neskončí.

Ešte i moderátorská móda je v štýle retro. Úzka kravata už nie je staromládeneckým trapasom, ale znakom príslušnosti k čerstvým trendom.

Hádam sa ešte mnohí z nás dožijú toho, ako o 25 rokov bude ultramoderný hlásateľ v dvojradovom saku čítať správu o zabití ďalšieho Usámu.