Titanic a Fukušima

Občas však o nich vypovedá aj viac než by možno sami chceli. Keď sa ich redakcia pýtala, či by krajiny mali začať utlmovať jadrovú energetiku, tak sa medzi odpoveďami zaskveli názory, že „lodnú dopravu sme po Titaniku tiež nezrušili“ alebo „keď rastie počet dopravných nehôd, riešenie predsa nie je prestať jazdiť“. Človek by čakal, že spôsob, akým vyrábame energiu, je príliš dôležitou témou na to, aby sme sa dočkali takýchto infantilných odpovedí.

Ctení manažéri totiž príslovečne zmiešali hrušky s jablkami a primiešali k tomu ešte aj orechy. Ak sa totiž potopí loď alebo havaruje auto, je to tragédia pre postihnuté rodiny, ale život ostatných ľudí to nijako závažne neovplyvní.

Havária v atómovej elektrárni však postihuje celé krajiny, ba dalo by sa povedať, že celú planétu, a to nielen priamou radiáciou, ale napríklad aj dopadom na potravinový reťazec. Jej následky sa nekončia po niekoľkých minútach, ako keď loď klesne na dno, ale pretrvá celé generácie, či už v zničenom životnom prostredí alebo možno aj dodnes nepoznaných deformáciách, ktoré sa prenesú na deti alebo vnúčatá ožiarených ľudí.

Bagatelizovať bezpečnosť elektrární je tak trocha cynické a vyvoláva otázky, akým spôsobom títo ľudia riadia riziko vo svojich firmách, keď sa nedokážu vyhnúť falošným analógiám pri jednej z najdôležitejších tém súčasnosti.

Pri takomto spôsobe myslenia potom vôbec neprekvapuje, že racionálna debata o jadrovej energetike je takmer nemožná. Namiesto argumentov sa na oboch stranách používajú demagógia, propaganda a panika, a to veľmi efektívne.

Potom sa dožijeme toho, že keď som pred pár rokmi sedel okolo druhej v noci na stanici v Klagenfurte, zhovorčivý bezdomovec, keď zistil, odkiaľ som, sa ma ako prvé spýtal, či sa nebojím žiť tak blízko Jaslovských Bohuníc a Mochoviec. Neviem, či som ho príliš upokojil, keď som mu pripomenul, že jeho krajania z Hainburgu to k nim majú len o niekoľko kilometrov ďalej.