Tour de Life
Tento športový podnik vážne nemá chybu. Mieša v sebe všetky ingredencie potrebné k legendárnemu podujatiu. Dlhá a zaujímavá história, Francúsko - to u mnohých vždy vyvoláva to správne rozochvenie, skromní (a nie veľmi kráľovsky platení) maníci v kopcoch, úžas nad nekonečným krútením pedálov...
Prenos z Tour sa časom zmenil na popoludňajší cestopisný dokument z francúzskeho vidieku. Tento rok pribudol do kolekcie dôvodov záujmu aj austrálsky víťaz Cadel Evans.
Ako priemerný divák a laik vo svete proficyklistiky každý rok uvažujem nad rovnakou vecou. Prečo sa v niektorej z posledných etáp nestane, že cyklista s 20-minútovou stratou naplno zatočí nohami, vymaže stratu a zo zdanlivo beznádejného miesta sa stane víťazom?
Odborníci (a komentátori) nás nevedomých rýchlo poučia: „Nie, to nejde. Toto je aj súťaž tímov. Každý si stráži tých svojich. Jednotliví členovia tímu majú svoje úlohy, zbierať a obliekať víťazné tričká môžu len niektorí.“
Aha, takže nakoniec je to vlastne terapeutická súťaž. Američanom sa darilo menej v pelotóne, a ešte menej sa darí ich jednoduchým návodom na životný úspech. „Každý má šancu! Úspech je pre všetkých! Ani jedna prekážka nie je neprekonateľná!“
Nič také. Stratégia tímov je viac ako individuálne sny. Vypracované nohy (a vedomosti či snaha) nestačia, niektorí sa musia stať obeťami taktiky, plánovania a svojho podradnejšieho miesta. Pelotón je uzavretým svetom s vlastnými zákonmi.
Asi som nespravodlivým skeptikom. Nakoniec aj posledný v tíme sa môže časom vypracovať na lídra, zvíťaziť môže v podstate každý. Je to však „politická“ úloha. Treba odhadnúť vlastné možnosti, eliminovať protivníkov, nezabudnúť na marketing a možno aj úlisnú intrigu.
Hry o životný úspech sú jednoducho viac taktickým cvičením ako romantickou cestou...
vybrali.sme.sk
Pridať na FaceBook
Vytlačiť
