Trable s pasmi

V prvom rade umožňujú frustrovaným colníkom prejavovať svoje predsudky. Staré zelené slovenské pasy boli skvelou zárukou toho, že ste museli rakúskym alebo talianskym pasovákom vysvetľovať, že si idete do Florencie pozerať múzeá a nie žobrať pri Ponte Vecchio. Ale mohlo byť aj horšie. S rumunským pasom ste si mohli batožinu vyložiť už preventívne, lebo aj tak vás o to požiadali.

Ešte pred vstupom do Schengenskej zóny existovali druhotriedne hraničné prechody výlučne pre občanov hraničiacich krajín. Doplatil na to jeden môj známy, ktorý si dlhé roky ponechal české občianstvo, aj keď už dávno žije v Bratislave. Nesprávny pas znamenal, že si musel nadísť takmer sto kilometrov k ďalšiemu prechodu.

Do problémov sa môžete dostať aj vtedy, keď k zberateľom pasov predsa len patríte. Kamarát s trojitým estónsko-fínsko-nórskym občianstvom vyložil na letisku v Birminghame všetky tri pasy naraz. Okamžite ho zatkli a musel vysvetľovať, akým riadením osudu sa k nim dopracoval. Zároveň mu dali dobrú radu, že nech už má pasov koľkokoľvek, nech vždy použije len jeden - a nech to radšej nie je estónsky.

Aj preto som vždy so závisťou čítal spomienky Stefana Zweiga v knihe Svet včerajška na to, ako sa pred vypuknutím prvej svetovej vojny dalo cestovať bez pasov. Len ste zdvihli a išli ste, kam sa vám zachcelo. Možno vás nie všade pustili alebo prijali, ale aspoň ste nemuseli odpovedať na hlúpe otázky.

Ešteže Schengen nás postupne vracia do tohto stavu, ale letiská stále pripomínajú trestanecký tábor, kde sú všetci vinní už len z princípu, že si dovolili narušiť kruhy znudeného úradníka.

V konečnom dôsledku sa niekedy pas aj tak ukáže ako menejcenný dokument. Bývalý kolega, ktorý si svojho času úspešne vypral pas, pri prílete z Ukrajiny preukazoval svoju totožnosť redakčným preukazom. Niektoré firmy majú lepšie meno ako ktorýkoľvek štát.