Tri nula pre Čechov

V desiatke vybraných autorov sú traja Česi, po dvoch zástupcoch Poľska a Maďarska, jeden Rakúšan, jeden Maďar a jeden typický Stredoeurópan Gregor von Rezzori, pôvodom zo sicílskej rodiny, narodený v posledných rokoch Rakúsko-Uhorska na území dnešnej Ukrajiny, ktorý neskôr žil v Rumunsku a prevažne v Rakúsku, aby ako správny renesančný človek umrel vo Florencii.

Českých autorov zastupuje veľmi rôznorodá trojica v podaní medzivojnového klasika Karla Čapka, brilantného, ale duševnou chorobou skľučovaného Otu Pavla a exilového Josefa Škvoreckého. Je škoda, že sa medzi klasikov nedostal ani jeden slovenský spisovateľ, hoci podľa toho, aké diela editori vybrali, by tam celkom dobre zapadli napríklad Tatarkov Démon súhlasu alebo Mňačkov román Ako chutí moc.

V podstate ani neprekvapuje, že zostali zabudnutí, lebo napriek úspechu Pišťankovho Rivers of Babylon, ktorému v roku 2008 len tesne ušla nominácia na najlepšiu knihu neanglofónneho autora v Británii, je preklad slovenskej literatúry do angličtiny stále výnimočnou udalosťou. To, či za tým treba hľadať nedostatok kvalitných prekladateľov, nezáujem vydavateľov alebo nedostatočnú kvalitu slovenských kníh, by bolo na dlhšiu debatu.

Ďalší pozoruhodný poznatok z pohľadu na edíciu Penguinu je, že dvaja z vybraných autorov (Rezzori a Maďar György Faludy) pravdepodobne nikdy nevyšli v slovenčine ani v češtine. Aspoň mne sa od nich nič nepodarilo vypátrať. To svedčí o tom, ako zanedbávame kultúru vlastných susedov.

Stačí si spomenúť na školské hodiny literatúry. Áno, mali sme tam čo-to z Mickiewicza a Sienkiewicza a povinnú jazdu maďarských autorov, ktorí boli pôvodom alebo miestom narodenia spojení so Slovenskom (Petőfi, Jókai, Mikszáth), ale ukrajinská, rumunská alebo balkánske a pobaltské literatúry akoby ani neexistovali. Keď ich Američania a Briti objavia skôr ako my, tak je to na zamyslenie.