Trockisti

Lev Davidovič Trockij, vlastným menom Bronštejn, sa považuje za jednu z najrozporuplnejších osobností ruskej revolúcie. Masy jeho sympatizantov a obdivovateľov z neho spravili populárneho a hlavne ukrivdeného disidenta. Niektorí dokonca zachádzajú tak ďaleko, že vravia, že v Rusko by sa nevyvíjalo tak, ako sa vyvíjalo, keby zvíťazil Trockij a nie Stalin. Väčšinou sa pritom zabúda na rolu, ktorú zohral v prvých rokoch boľševickej revolúcie. Práve on sa smutne preslávil výrokmi o nutnosti vyvraždenia ruskej inteligencie. Rusko mala ovládať pracujúca trieda: robotníci, mužici a vojaci – všetkých okrem nich pokladal za buržujov, ktorí mali byť eliminovaní.

Trockij takisto stojí za brutálnymi praktikami v Červenej armáde, ktoré pretrvávali viac či menej až do roku 1991. Z jeho hlavy napríklad vyšiel aj príkaz pri ústupe strieľať do vlastných radov (napriek absolútnemu vzájomnému nepriateľstvu sa zapáčil počas druhej svetovej vojny aj Stalinovi). Jeho životopisci z neho spravili nielen stratéga ruskej revolúcie, no aj intelektuála. Jeden jeho francúzsky biografista dokonca uvádza, že si pri zasadaní politbyra ostentatívne čítal francúzske romány v originále. Trockij pritom vo svojich pamätiach, ktoré práve vyšli česky tvrdí, že nikdy neovládal plynule žiadne jazyky okrem ruštiny a ukrajinčiny.

Historici pripúšťajú, že Trockij bol výnimočný, bezkonkurenčný propagandista, nepredvídateľný a talentovaný organizátor a rečník. Sú však tieto atribúty dostačujúce a postačia na ospravedlnenia červeného teroru, za ktorý spoluzodpovedá? Ťažko by sa niekto odvážil verejne ospravedlňovať Hitlera či Stalina. Ich vina a hriechy sú nespochybniteľné. K Trockému napriek tomu mnohí pristupujú takmer zhovievavo. Neprávom.