Neviem, koľko olympijských víťazov a majstrov sveta vyrástlo sledovaním televízie, ale ak ju niekto potrebuje ako motiváciu, tak to s jeho vzťahom k športu asi nebude úplne v poriadku. Oveľa závažnejší problém je, že aj keby televízia vysielala šport nonstop na všetkých kanáloch, tak to nevyrieši hlavný problém, a tým je nedostatok športovísk, respektíve ich katastrofálny stav.

Minulý týždeň som pomáhal organizovať škôlkarskú olympiádu a zarazilo ma, v akom stave je športový areál základnej školy, kde sa súťaže odohrávali. Bežecká dráha je plná dier a antuka prerastená trávou a už natoľko premiešaná s prachom, pieskom a ktovie čím všetkým, že jej pôvodnú oranžovú farbu si môžete už len domyslieť.

Časť trávnika je zaliata betónom, ktorý sa tam paradoxne dostal pri výstavbe hokejbalového ihriska. Jednoducho, ideálne podmienky na nepríjemné zranenie, a nie vytvorenie si vzťahu k pohybu. Ihrisko je len dôkazom, že pre školy sa telesná výchova stala okrajovou záležitosťou.

A dôležité je práve slovo výchova. Cieľom totiž nie je produkovať olympijských víťazov. Tých vždy bolo aj bude len zopár, a to aj v športovo oveľa úspešnejších štátoch. Podstatné by malo byť vytvoriť u detí celoživotný návyk, aby ich poslednou športovou aktivitou nebola dvanásťminútovka v deviatom ročníku.

Ešte by sme sa mohli spoliehať na to, že deti nájdu vhodné podmienky mimo školy, ale stačí prejsť cez ulicu a hneď je každému jasné, že to tak nebude. Keď sme boli deti, na trávnatej ploche medzi panelákmi boli rozostavané bránky a každý deň sme hrávali do zotmenia. Dnes je tá plocha ešte trávnatejšia, lebo starú kotolňu už medzičasom zbúrali, ale bránky tam už dávno nie sú a lopty tam zvyčajne naháňajú len psy. A takto to je s Trojkou a zjavne bude aj bez nej.