Umelý život

Tento priekopnícky čin však sprevádza aj nevyhnutné vyvolávanie ducha doktora Frankensteina a nariekanie nad tým, že pýcha doviedla človeka k tomu, aby sa hral na Boha a isto za to draho zaplatí. Je to osvedčený scenár, ktorý sa opakuje takmer pri každom objave v biológii alebo medicíne.

Stačí si spomenúť na transplantáciu srdca, umelé oplodnenie alebo operácie na zmenu pohlavia – vždy sa nájde dostatok tých, ktorí v tom namiesto pokroku a príležitosti vylepšiť život tisícom neborákov vidia obyčajné bohorúčastvo.

Okrem skupinky extrémistov, ktorí na základe z kontextu vytrhnutých biblických citátov odmietajú ešte aj transfúziu krvi, väčšina nakoniec zmeny postupne prijme a po čase aj zabudne, prečo bolo kedysi okolo toho toľko kriku. Nie som si celkom istý, či to tak bude aj v tomto prípade, pretože tentoraz nás Venter a Smith naozaj posunuli do úplne inej ligy.

Treba však priznať, že snaha stvoriť nový život alebo ho aspoň zásadne upraviť, je aspoň taká stará ako ľudstvo samo a ani zďaleka nie je doménou bezbožníkov. Už len v našich zemepisných šírkach stačí spomenúť legendu o pražskom rabínovi Löwovi a jeho Golemovi. Drzejšiu výzvu Stvoriteľovi si možno len ťažko predstaviť.

V menej mytologickom svete si zase augustínsky mních Johann Gregor Mendel zmyslel, že krížením rôznych odrôd hrachu príde na koreň dedičnosti. Koľká to trúfalosť, takto sa montovať Hospodinovi do remesla. A ešte pri tom aj podvádzal, keď si výsledky mierne prispôsobil vlastným potrebám.

V prípade „umelého života“ platí, že to, čo už sme raz vytvorili alebo objavili, sa už nijako nedá zvrátiť, takže s tým musíme žiť. Otázkou je, či ho využijeme na výrobu biologických zbraní alebo na lieky a palivá. Samotné poznanie je neutrálne. Sú to ľudia, ktorí ho robia užitočným alebo škodlivým. Tak ako v prípade štiepenia jadra atómu alebo internetu.