Úpadok slovenských barov

O to horšie dnes pôsobia miesta, kde sa ešte stále môže fajčiť, ako sú kaviarne a bary. Skoncetrovali sa tam všetci fajčiari a sú z nich začmudené putiky. Človek navyknutý na to, že doma po návrate z podniku sám sebe nesmrdí, sa po návrate z takéhoto miesta vyľaká a už tam asi nepôjde. Kavička a cigaretka síce znejú dobre, ale aspoň čiastočný zákaz fajčenia robí z cigaretky takého démona, akým v skutočnosti je.

Za dojmom barovej a kaviarenskej začmudenosti nie je iba koncentrácia fajčiarov, ale aj nový kontrast, ktorý sme donedávna nemohli zažiť, pretože nafajčené bolo skoro všade. Dvakrát po sebe som zutekal z podnikov, kam som ešte vlani občas zašiel na kávu. V tom jednom ešte stále majú tú peknú čašníčku, ale iba som sa na ňu sústrastne pozrel cez kúdol dymu a otočil sa rovno vo dverách.

Slovenský zákaz fajčenia je ako takmer všetko slovenské iba taký polovičatý a snáď sa ho podarí dotiahnuť do konca. Plošný zákaz fajčenia som už pred pár rokmi zažil v Anglicku a paradoxne si ho najviac pochvaľovali moji známi, ktorí fajčili. Nútilo ich to odbiehať od piva či kávy na ulicu, čo ich po čase omrzelo a stokrát opakované pokusy prestať fajčiť začali byť úspešnejšie.

Naša polovičatosť je aj v tom, ako sa k fajčiarom stavia naše zdravotníctvo. Prevážne lieči ich nádory. Ak sa britský fajčiar rozhodne skoncovať s cigaretami, všeobecný lekár mu zadarmo predpíše odvykacie náplasti, ktoré majú veľmi slušnú účinnosť. Štátu aj zamestnávateľom sa to oplatí, nefajčiari sú zdravší a zabíjajú menšiu časť pracovnej doby odklepávaním popola. Naša nedokončená revolúcia fajčenie priamo nepotláča, iba zničila pár príjemných kaviarní.