Všetci jeho blízki

Nicholas Winton spolu zachránil 669 židovských detí, ktoré by dnes bez neho pravdepodobne nežili. A ani ich deti a vnúčatá, dnes približne sedem tisíc ľudí. Bez neho by neexistovali filmy Karla Reisza, romány Very Gissingovej, mierotvorné snahy Alfreda Dubsa v Severnom Írsku a stovky ďalších menej známych životných príbehov.

Dve desiatky zo zachránených si tento rok cestu z Prahy do Londýna zopakovali. Tentoraz v luxusných vozňoch aj so svojimi príbuznými a s vedomím, že všetko sa dobre skončí a nečaká ich taká neistota ako v roku 1939, keď prišli do cudzej upršanej krajiny, kde nikoho a nič nepoznali. Namiesto toho ich čakal Nicholas Winton, ktorý si šibalsky zaželal, aby ďalšie stretnutie nebolo zase až o 70 rokov.

Celý civilizovaný svet ho oslavuje ako hrdinu, ale Nicky, ako ho volajú jeho blízki, dodnes berie svoj počin ako úplnú samozrejmosť, ako keby organizoval víkendový výlet pre kamarátov a nie záchrannú akciu pre stovky detí. Dokonca o svojej predvojnovej aktivite dlho nič nepovedal ani svojej manželke a o jeho skutku sa verejnosť dozvedela až koncom 80. rokov.

Tento skromný a aktívny muž, ktorý ako darček ku stým narodeninám dostal let ľahkým lietadlom nad grófstvom Berkshire, kde žije, mal určite zvláštny pocit aj z toho, že mu na pražskej stanici odhalili sochu. Tie sa predsa odhaľujú väčšinou mŕtvym a on je vitálnejší ako mnohí, ktorí sú od neho o generáciu mladší.

Mnohé médiá označujú Wintona za britského Schindlera. Sám sa tomuto prirovnaniu bráni, tvrdiac, že na rozdiel od Schindlera mu nikdy nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. Existuje však aj ďalší dôvod, prečo nie je vhodné týchto dvoch mužov porovnávať. Schindler bol nacista „s ľudskou tvárou“, kým Winton takúto škvrnu na svojom životopise nemá.