Zablúdená pošta

Toto bol úplne seriózny email od ženy, ktorá prednáša africkú literatúru na viedenskej univerzite. Druhou adresátkou bola akási Tünde, ktorá prekvapivo nemala maďarské, ale nigérijské priezvisko. Pisateľka zisťovala, či by mohla v septembri opäť byť našou podnájomníčkou. Za uplynulých sedem rokov som býval už s kdekým, ale na Martinu z Viedne som si ani za živý svet nevedel spomenúť.

A ani ona na mňa. Na otázku, či sa poznáme, odpovedala záporne a dodala, že si pomýlila adresu. Stále som sa však od nej nedozvedel, ako sa k tej mojej vôbec dostala. Ale možno sa predsa len dočkám. Doteraz najdlhšia doba medzi mojím emailom a odpoveďou je štyri roky, takže istá rezerva tam je. A možno mám viac menovcov ako som si myslel.

Jeden sa pred niekoľkými rokmi „zaslúžil“ o to, že ma hodinu vypočúvali na policajnej stanici a snažili sa zistiť, komu som predal tie ukradnuté kolieskové korčule, o ktorých som nemal ani potuchy. Ďalší zase spôsobil, že mi takmer začali prichádzať blahoželania k tomu, že som sa konečne oženil a tretí bojuje o miesto v zostave jedného z klubov najvyššej futbalovej súťaže.

Najviac mi to však pripomenulo zábavnú historku spred niekoľkých rokov, keď mi britské ministerstvo vnútra s poľutovaním oznámilo, že moju žiadosť o prihlásenie sa do registračnej schémy pre pracovníkov z nových štátov EÚ zamietlo. Našťastie, žiadna deportácia ma nečakala. Ja som sa tam totiž nikdy nehlásil. To len poštári hodili moju pracovnú dohodu s istou agentúrou do nesprávneho P.O. boxu a iniciatívni ministerskí úradníci strácali čas vybavovaním neexistujúcej žiadosti.