Foto: Lotus Carroll (licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Karol Čukan
Hlas od sporáka
Silvia Ruppeldtová
Foto: Flickr.com (PhotoAtelier - Glen)
Janka Kršiaková
Dalma Beláková
Aňa Ostrihoňová
Miriam Novanská
Drinky s priateľmi (foto: www.hbo.com)
Aňa Ostrihoňová
Foto: Happy Go Lucky. Film 4. www.outnow.ch)
Aňa Ostrihoňová

Čože? Ja sa mám vydať?

Kate Bolick

Kate Bolick svoju esej z časopisu Atlantic o význame manželstva v 21. storočí rozšírila na celú knihu, ktorá nakoniec vyšla pod názvom Jej vlastný život a manželstva sa dotýka len okrajovo. Životný príbeh Kate Bolick sa prepletá s osudmi piatich žien a predstavuje alternatívne, zaujímavé a napĺňajúce cesty pre ženy.

Za koho sa vydať a kedy – tieto dve otázky definujú život každej ženy bez ohľadu na to, kde vyrástla alebo aké náboženstvo vyznáva či nevyznáva. Môže zistiť, že namiesto mužov miluje ženy, alebo sa rozhodnúť, že jednoducho v manželstvo neverí. Na tom nezáleží. Tieto súvisiace otázky riadia jej život, až kým nie sú zodpovedané, aj keby odpoveďami mali byť „za nikoho“ a „nikdy“.

Muži majú vlastné problémy; tento k nim nepatrí.

Na začiatku sa otázka, za koho sa vydať, objaví vo forme hry, dievčatko sa prezlečie za snehulienku a pospevuje si pesničku „Jedného dňa príde môj princ“ a predvádza sa pred imaginárnym publikom milých trpaslíkov. Pekný ženích je spravodlivá odmena za jej krásu, v ktorej spočíva jej čaro a moc.

Neskôr dievča pochopí, že šaty z horľavého polyesteru s tylovou spodničkou z neho skutočnú princeznú neurobia a že o kráse rozhoduje ten, kto sa pozerá –, a teda inými slovami, dievčatko zistí svoju trhovú hodnotu. Pre mňa to bolo jedno ráno v druhej triede, keď som si s ostrým bodnutím uvedomila, prečo nemám rada telocvik, hoci som behávala najrýchlejšie a šla mi aj gymnastika. Keď nás náš telocvikár viedol na ihrisko, všimla som si, že sa so mnou nezabáva tak ako s mojimi kamarátkami, ktoré boli pekné. A tak som zistila, že pekná nie som.

S pubertou prichádza ďalšia príležitosť na sebaskúmanie. V štvrtej triede mi ako druhej z ročníka začali rásť prsia. Skrývala som ich pod dvomi hrubými vlnenými svetrami, ktoré som nosila naraz počas výnimočne teplej jari, pretože som správne tušila, že keď svet zistí, načo sa moje telo chystá, vrhne ma do svetla viditeľnosti, na ktoré som nebola pripravená.

Kate Bolick 

Jej vlastný život, Inaque: 2016

Piata trieda: krivé zuby. Šiesta trieda: strojček. Siedma trieda: obľúbenosť. Priateľstvá som nadväzovala ľahko tak s chlapcami, ako aj s dievčatami; teraz sa mi dostávalo aj romantickej pozornosti a na korunke spoločenskej prestíže som už mala dva drahé kamienky. Počas hodín sme si s kamarátkami nenápadne podávali poskladané lístočky, na ktoré sme písali mená chlapcov, čo sa nám páčia, a podpisovali ich budúcimi priezviskami zdobeným písmom. Keď som videla, ako sa stredoškoláčky pripravujú na tréning a jedno dievča sa postavilo doprostred, aby ho viedlo, rozhodla som sa, že aj ja jedného dňa budem kapitánkou futbalového tímu.

Ôsma trieda mi priniesla postavu „presýpacích hodín“, čo som zistila, keď som plávala v bazéne domova dôchodcov na Floride, kde bývali moji starí rodičia. Zrazu sa tam zjavili dvaja vysokoškoláci, skočili do vody, potom sa vynorili a otriasli si mokré hlavy. „Mali by ste na ňu dávať pozor,“ vykríkli dostatočne hlasno na to, aby to počula aj moja matka, ktorá si čítala pod slnečníkom. Začervenala som sa radosťou a ostychom – zahanbením z radosti. Čo to znamenalo? Neskôr mi vysvetlila, že sa tak hovorí „peknej postave“.

A tak som sa v deviatej triede cítila smutno aj vzrušene. Mala som pocit, že trinásty rok je posledným, konečným štádiom detstva a že všetky tie nevinné zábavky, o ktorých som nikdy nepremýšľala – dlhé hodiny strávené listovaním obrázkových kníh a snahou zahliadnuť skrytú ruku na fotografiách z Pompejí alebo „modlením sa“ ku gréckym bohom (najdôveryhodnejšie božstvo, ako som si myslela) –, budú čoskoro vyzerať detinsky, nevhodne. Keď som mala štrnásť a začala som chodiť na strednú školu, som sa musela vzdať súkromného kráľovstva svojho imaginárneho života a uvoľniť miesto oveľa väčšiemu impériu, v ktorom dievčatá, čo už pili pivo a súložili, písali nové zákony, ktoré som nechcela prijať, ale nemohla ignorovať.

Strojčeky a prsia – tak sa dievča stáva, ak nie rovno pekným, prinajmenšom atraktívnym. Pre chlapcov, teda. Na vysokej škole prídu ďalšie úpravy – rozpustí sa detská bacuľatosť; krivky sa objavia aj na najchudších postavách; očividné krásky vyvolávajú závisť pre nádherné lícne kosti – a potom začína skutočná hra. A trvá od školy až do tridsiatky a niekedy aj dlhšie.

Niektoré sa s celou tou záležitosťou vyrovnajú čo najrýchlejšie, či už z lásky, alebo povinnosti, alebo zo strachu. Mám priateľky, ktoré sa nepovažujú za pekné a ktoré mi povedali, že chňapli po prvom manželovi, čo sa ukázal, a ihrisko nechali voľné pekným a atraktívnym dievčatám. Iné túto nevyhnutnosť odkladajú čo najdlhšie a s každým ďalším rokom sú neistejšie. Romanticky úzkostlivo vyčkávajú v závetrí.

Ťažko povedať, čo je vyčerpávajúcejšie: čistá náhodnosť poznania, že skutočná láska môže prísť odvšadiaľ, kedykoľvek a v minúte zmeniť osud ženy (nikdy neviete, kto stojí za najbližším rohom!), alebo namáhavé udržiavanie sa (manikúra, kaderník, kozmetika), ktoré zabezpečí, že ju príchod princa nezasiahne nepripravenú.

Nakoniec, či už si vyberiete, alebo ste vybratá, či s radosťou ponuku prijmete, alebo ju zaryto odmietate, nakoniec to urobíte.

Narodíte sa, vyrastiete, vydáte sa.

Ale čo ak to takto nie je?

Čo ak dievča vyrastie ako chlapec a manželstvo je preň abstraktnou vzdialenou myšlienkou, niečím, nad čím sa treba zamýšľať až v dospelosti, niečím, čo možno urobiť, ale nie nevyhnutne, však to sa uvidí.

Aké by to bolo a aký by to bol pocit?

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť