Foto: Lotus Carroll (licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Karol Čukan
Hlas od sporáka
Silvia Ruppeldtová
Foto: Flickr.com (PhotoAtelier - Glen)
Janka Kršiaková
Dalma Beláková
Aňa Ostrihoňová
Miriam Novanská
Drinky s priateľmi (foto: www.hbo.com)
Aňa Ostrihoňová
Foto: Happy Go Lucky. Film 4. www.outnow.ch)
Aňa Ostrihoňová

Sparťanská výchova na čínsky spôsob

Nútili by ste svoje dieťa cvičiť hru na klavíri päť hodín denne každý boží deň, vrátane víkendov, dovoleniek a sviatkov – a nezastavilo by vás ani keby to dieťa v zúfalosti začalo obhrýzať rohy daného klavíra? Vrátili by ste svojmu štvorročnému dieťaťu vlastnoručne s láskou vyrobený narodeninový pozdrav pre mamu s tým, že nie je dostatočne vydarený a treba ho prerobiť?

Volali by ste svoje vlastné deti lenivými špinami a vyhrážali sa im spálením všetkých plyšových hračiek ak ich študijné výsledky nie sú súlade s Vašimi očakávaniami? Že neexistuje na svete milujúca matka, ktorá by podrobila svoje deti podobnému štýlu výchovy?

Ale áno – a nielen jedna. Sú ich celé národy.

Trápila vás občas otázka, prečo sú vychytené školy a špičkové svetové univerzity plné čínskych, kórejských, indických a filipínskych detí? Prečo pochádza zrazu väčšina klavírnych virtuózov či zlatých olympijských gymnastiek z východnej strany Uralu?

Ak áno, tak je tu kniha, ktorá vám možno dá odpoveď. Bojová pieseň tigrej matky (Battle Hymn of Tiger Mother) je publikácia, ktorá vám povie priamo a bez ostychu: „Pretože vy, drahí rodičia zo Západu ste lenivé, rozmaznané a neschopné bytosti, ktoré ste úplne stratili schopnosť viesť a vychovávať svoje deti k úspechu, samostatnosti a rešpektu voči iným.“

Autorkou tejto výbušnej knihy, označovanej mnohými významnými publikáciami za najkontroverznejšiu knihu tohto roka je Amy Chua - profesorka práva na vychýrenej Yale Law School a autorka mnohých odborných publikácii vo svojom obore. Emigrantka druhej generácie (jej čínski rodičia imigrovali do USA z Filipín ešte pred jej narodením) je sama výsledkom prísnej čínskej výchovy, vďaka ktorej excelovala v škole a dostala sa na prestížnu Harvardskú univerzitu. Tam stretla svojho budúceho manžela, Američana židovského pôvodu Jeda Rubenfelda a majú spolu dve dcéry – Sophiu a Lousiu (Lulu).

A práve jej dve dcéry sa stali hlavnými postavami jej najnovšej knihy. Nedajte sa pomýliť – toto nie je žiadna príručka či štúdia - táto kniha je memoárom, spomienkami jednej matky na skoro dve dekády neuveriteľne tvrdej, ale zanietenej výchovy jej dvoch dcér – a to nie výchovy hocijakej, ale výchovy na čínsky spôsob. Pričom pod pojmom „čínsky“ nemyslí príslušnosť k národu – podľa nej existuje mnoho rodičov rôznych národností, ktorí jej spôsoby uplatňujú v praxi – ale spôsob a cestu ako docieliť to, čo je pre vaše deti to najlepšie. A to čo je pre Vaše dieťa najlepšie určujete Vy ako rodič – a nikto iný. A už vôbec nie vaše dieťa.

Amy Chua v každom prípade vie, ako písať. Nechodí okolo horúcej kaše a už od prvej kapitoly vám zdvihne adrenalín tak, že či chcete alebo nie, či súhlasíte alebo nie s jej militaristickými výchovnými postupmi, knihu už z rúk nepustíte. Hltáte jednu stránku za druhou, väčšinou pohoršení až do purpurova, možno tajne dúfajúci, že jej šialené nápady sa obrátia voči nej – ale zároveň tajne držiac päste aby sa z jej detí stali géniovia, po ktorých tak túži.

A tak sa hneď na začiatok dozvieme: Deti vychovávané čínskym systémom výchovy nikdy nemajú ísť dovolené hrať sa domov k iným deťom, nieto ešte že zostať tam prespať. Nikdy nesmú dostať horšiu známku ako jednotku a vždy (vždy!) musia byť najlepší vo všetkých predmetoch vo svojej triede (výnimky sú povolené pre telesnú výchovu a drámu, ktoré čínski rodičia nepovažujú za podstatné). Nikdy nemajú dovolené si sami vybrať krúžky či záujmy a nikdy nesmú pozerať televízor či hrať počítačové hry. Och, a aby sme nezabudli – nikdy nesmú hrať na žiadny iný hudobný nástroj ako husle či klavír – a tieto dva hudobné nástroje sú povinné pre akékoľvek dobre vychované čínske dieťa.

Že vám spadla sánka? Zadržte. Ešte sme sa nedostali ani cez prvú kapitolu...

Amy uzavrela s vlastným manželom zaujímavý pakt. Deti budú vychovávané v jeho židovskej viere, ale jej, čínskym spôsobom výchovy. Čo povie ona, to bude platiť. Jej slovo bude pre deti zákonom a akýkoľvek prejav nedostatku rešpektu voči rodičovi je tvrdo trestateľný.

A tak sa stalo. A o tom je jej príbeh.

Obe deti sú od malička vedené k maximálnym výkonom – čítanie, písanie a počítanie ešte pred nástupom do škôlky. Niekoľko hodín denne na nich dozerá špeciálne vybraná pestúnka, ktorá s deťmi hovorí iba mandarínskym (čínskym) jazykom (nehovorí nim poriadne ani samotná Amy). A ledva vyrastú z plienok, už na scénu vstupujú vyššie spomínané hudobné nástroje – klavír pre Sophie a husle pre Lulu. A tu sa príbeh začína podobať na spomienky vojnového veterána na časy výcviku v táboroch francúzskej cudzineckej légie.

Nezoberiem vám potešenie vychutnať si roky tvrdého výcviku, hádok a sĺz. Kniha určite stojí za prečítanie. Vzrušenia je v nej určite viac ako v týždennej dávke argentínskej telenovely. Stačí povedať, že ku koncu knihy sa dostane štrnásťročnej Sophii jednej z najvyšších muzikantských pôct - hrať sólový koncert vo vychýrenej newyorskej Carnegie Hall. A Lulu? Neprezradím. Inak by ste prišli o pointu.

V každom prípade, jedno je isté – Amy Chua nie je hlúpa. Vedela, že uverejnením takejto kontroverznej knihy rozvíri veľkú a väčšinou nie veľmi civilizovanú diskusiu – neexistuje hádam kontroverznejšia téma, ako tá, či sme schopní rodičia a či dávame deťom to najlepšie, čo môžeme.

Deň pre uverejnením publikácie vyšiel na blogu Wall Street Journal úryvok z jej knihy a diskusia sa zmenila na bojové pole. Deväťtisíc diskusných príspevkov priamo na blogu a viac ako stotisíc na ich facebookovej stránke. Neexistovala publikácia, ktoré by nechcela rozhovor s Amy a s jej rodinou. A kniha samozrejme mizla z pultov kníhkupectiev ako horúce rožky z pekárstva v mrazivé zimné ráno.

Samotné práva na vydanie knihy boli ponúknuté do dražby – vydavateľstvo , ktoré ponúklo najviac, dostalo práva. Vydanie tejto knihy je precízne vykalkulovaný komerčný ťah a Amy je nielen prísna matka, ale aj šikovná marketérka vlastného života.

Nedávno na obede s klientom mi nedalo a spýtala som sa ho, čo si myslí o danej téme. Chlap ako hora, pôvodne kontinentálny Európan žijúci v Británii, čínska manželka a jedenásťročná dcéra žijúca v Pekingu. Aký je teda podľa neho ten „čínsky systém“? Iba sa zasmial a povedal: „To všetko tí čínski emigranti. Sú horší ako samotní Číňania. Všetko, čo je na Číne dobré, preberú, ale vyhrotia do takých extrémov, že sa stanú neakceptovateľnými. Áno, moja žena je na dcéru prísna, keď ide o školské výsledky. Ale inak si žije ako prasa v žite a papuľuje horšie ako raper z Brixtonu. Tú knihu by ľudia nemali brať príliš vážne.“

Tak ako, spravili ste si názor? Patríte do tímu Tigrej matky či tímu lenivého „západniarskeho rodiča“ vychovávajúceho svoje deti televízorom?

Diskutovať môžete na blogu autorky.

Amy Chua: Battle Hymn of the Tiger Mother, The Penguin Press: 2011, 256 strán. Slovenské vydanie doplnené o nový doslov autorky vychádza v apríli 2013.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť