Kto by chcel byť au pairkou?

Ich skutočným osudom sa venuje nová kniha kultúrnych antropológov Zuzany Búrikovej a Daniela Millera. Hoci kniha sa volá jednoducho Au Pair, v skutočnosti sa zameriava takmer výlučne na slovenské au pairky v Londýne. Na prvý pohľad to pôsobí ako pomerne úzka skupina, ale v čase pred vstupom Slovenska do EÚ tvorili Slovenky zhruba štvrtinu oficiálne registrovaných au pariek zo štátov mimo EÚ. Dá sa predpokladať, že tento trend sa nezmenil ani v uplynulých rokoch.

Zuzana Búriková v jednom z dávnejších rozhovorov pre už neexistujúci česko-slovenský časopis v Británii Echo povedala, že približne tri štvrtiny au pairiek sú sklamané, pretože s nimi rodiny komunikujú neosobne. Čo teda láka stovky mladých žien, aby išli do neznámej krajiny starať sa o deti ľuďom, o ktorých nevedia v podstate nič?

Bez hlbšej analýzy by sa za hlavné dôvody mohli považovať snaha zarobiť, naučiť sa po anglicky alebo nejakým spôsobom využiť čas, kedy by boli doma nezamestnané, prípadne zahnať smútok z neprijatia na vysokú školu. Podľa autorov knihy však hlavnou motiváciou sú osobné vzťahy, predovšetkým únik od rozpadnutých alebo rozpadávajúcich sa partnerstiev, prípadne obmedzujúcich rodičov. Mnohé dievčatá vidia skúsenosť au pairky ako ženskú verziu vojenčiny. Paradoxne, samotný výskum, sa uskutočňoval v rokoch 2004 a 2005, kedy na Slovensku dochádzalo k zrušeniu základnej vojenskej služby.

Nerovné postavenie

Samotný názov au pair naznačuje, že hosťovská rodina a au pairka sú na jednej úrovni, ale len máločo môže byť viac vzdialené od pravdy. Keď Zuzana Búriková analyzovala správanie rodín, v ktorých au pairky žili, tak zistila, že 82 z 86 rodín od nich vyžadovalo viac práce ako je zákonný limit prípadne porušovalo iné časti zákona.

K tomu treba pridať často obsesívne určovanie toho, čo au pairky smú alebo nesmú robiť. V niektorých prípadoch dokonca také detaily ako presný čas, kedy sa majú sprchovať alebo kedy majú večer zhasnúť v izbe. Mužské návštevy sú takmer univerzálne tabu. Od prvej chvíle, ako au pairka prekročí prah dverí, tak jej je jasné, kto hrá na domácej pôde.

Samotné rodiny to však ani zďaleka nevnímajú tak, že by au pairky nejako obmedzovali, dokonca často tvrdia, že sú na ne príliš mäkké a skôr sa samy sťažujú, že au pairky zneužívajú ich pohostinnosť. V niektorých prípadoch to je pravda. Napríklad spoluautorovi knihy, ktorý už mal v rodine niekoľko au pariek, jedna z nich (Nórka, nie Slovenka) zanechala telefónny účet na tisíc libier. Pomerne časté je aj to, že spočiatku si au pairky vzorne plnia svoje povinnosti, ale postupne prechádzajú do rutiny až sa prepracujú k odfláknutej robote.

V tomto však majú oveľa horšiu povesť Češky, ktoré viaceré rodiny označili za „princezné“, ktoré sa do roboty príliš nehrnuli. Slovenské au pairky boli často presným opakom a popri hlavnej „aupairkovskej“ činnosti si ešte našli niekoľko ďalších robôt, keď rodinám v danej štvrti upratovali domy, žehlili oblečenie, opatrovali po večeroch deti, prípadne roznášali po ulici letáky.

Židia a tí druhí

Jednou z najcitlivejších oblastí vzájomného spolužitia au pairiek a hosťovských rodín sú nepochybne kultúrne rozdiely. Začínajú sa už tým, že hovoria iným jazykom (okrem prípadov, keď sú hosťovské rodiny slovenské) a pokračujú takou pragmatickou záležitosťou ako je jedlo. Kým na Slovensku je hlavným jedlom obed, v Británii je to večera. V indických alebo černošských rodinách sa používajú korenia a prísady, na ktoré Slovenky nie sú zvyknuté, no a v židovských rodinách sa musí jesť kóšer.

Práve vzťahy so židovskými rodinami sa ukázali ako najproblematickejšie. Judaizmus je špecifický tým, že sa nevzťahuje len na osoby, ktoré ho vyznávajú, ale na celú domácnosť, takže prísne obmedzenia platia aj pre nežidov, ktorí sa v dome nachádzajú. Už to samotné je pomerne komplikovaná téma a živná pôda pre budúce konflikty.

Na rozdiel od černošských alebo indických rodín, ktoré si niektoré au pairky vyslovene nepriali, voči židovským rodinám neprejavovali pred príchodom žiadne otvorené predsudky. Postupom času sa však u značnej časti z nich začal prejavovať rastúci antisemitizmus. V rozhovoroch s autorkou sa prejavoval odkazovaním na „typických židov“, keď im pripisovali stereotypné vlastnosti ako lakomstvo alebo vypočítavosť.

Keď sa však autori pozreli na obsah toho, čo im prekážalo, tak zistili, že to nemalo nič spoločné so židovstvom. Podobné problémy mali aj au pairky v „bielych“ anglických rodinách, tam si však niektoré negatívne vlastnosti nespájali s národnosťou alebo náboženstvom danej rodiny, aj keď odkazy na anglickú chladnosť a odmeranosť existovali, ale tam ide o výrazne nižší stupeň negatívnej konotácie.

Dokonca sa stalo, že au pairka sa cítila dotknutá aj tým, keď jej židovská rodina chcela zaplatiť za nadprácu alebo jedlo, ktoré si sama musela kúpiť. Považovala to za vypočítavosť a dôkaz židovskej exkluzivity. Ako poznamenali autori, „židia boli obviňovaní rovnako, keď dali peniaze navyše ako keď nedali.“ Latentný slovenský antisemitizmus sa tak postupne prebíjal na povrch.

Zuzana Búriková sa v jednom zo svojich predchádzajúcich výskumov venovala štúdiu súčasnej vidieckej katolíckej populácie na Slovensku a zistila, že negatívny obraz židov pretrváva aj napriek ich fyzickej neprítomnosti. Keď sa potom židia zhmotnia, tak sa predsudky presunú z podvedomia do otvorenej nevraživosti.

Dievčatá (a chlapci) odnikiaľ

Pochopiteľne, každá minca má dve strany a pre vzťahy au pairiek a rodín je dôležité aj to, ako rodiny vnímajú ich kultúrne zázemie. Realita je taká, že rodiny sa o au pairky ako jednotlivcov príliš nezaujímajú. Dokonca aj tam, kde mali niekoľko slovenských au pairiek často o krajine nevedeli takmer vôbec nič. Tento nedostatok záujmu sa prejavil zhruba u troch štvrtín skúmaných rodín a svojím spôsobom tiež prispieva ku konfliktom, ktoré vznikajú. Ak by vedeli niečo viac o Slovensku a jeho kultúre, tak by možno lepšie chápali, prečo sa správajú tak ako sa správajú.

Okrem už spomenutej pracovitosti však obraz slovenských au pairiek nebol príliš pozitívny. Opäť v porovnaní s Češkami ich vnímali ako viac vidiecke, menej vzdelané a dokonca aj menej ochotné sa vzdelávať. Ich údajná vidieckosť im však mala dať akúsi prirodzenú schopnosť materinského citu. Rovnako im prekážalo, že Slovenky často nevedeli, čo chcú v živote robiť. Do istej miery však ignorovali, koho vlastne mali v dome. Z 50 skúmaných au pairiek bola síce polovica z vidieckych oblastí, ale trinásť malo vysokoškolské vzdelanie a päť sa dokonca pustilo do doktorandského štúdia.

Au pair však nemusí byť nevyhnutne žena. Podľa niektorých odhadov muži tvoria až štvrtinu žiadostí o prácu au pair, aj keď v Búrikovej a Millerovom výskume ich bolo len päť. Ich pozícia bola pomerne paradoxná, pretože deti, najmä chlapci, často vnímali mužského au paira ako niečo špeciálne, čím sa ich spolužiaci nemôžu pochváliť. Na rozdiel od dievčat sa s nimi dal hrať „poriadny“ futbal alebo bojové počítačové hry. Aj rodiny si pochvaľovali, keď au pair dokázal opraviť kvapkajúci vodovodný kohútik, pokosiť záhradu alebo vyniesť stôl hore schodmi.

Odvrátenou stranou bolo to, že dvaja z nich boli neprávom obvinení z pedofílie. Viac než dôkaz slovenskej zvrátenosti je to smutná vizitka britskej posadnutosti pedofíliou, ktorú niektorí vidia už aj v tom, keď pohladíte dieťa po vlasoch.

Lov na mužov?

Medzi obľúbené krčmové historky o au pairkach patria tie o zvádzaní mužov v rodinách, kde bývajú, prípadné o bohatom sexuálnom živote v kozmopolitnom a voľnomyšlienkárskom Londýne. Nejedna au pairka sa naozaj stala terčom žiarlivostných scén matiek, ktoré podozrievali buď manželov, že majú zálusk na mladice z vedľajšej izby alebo priamo au pairky, že ich svojím správaním alebo oblečením provokujú.

Zo skúmanej vzorky jedna au pairka odišla od rodiny, kde jej otec rodiny odkázal, že ju čaká vo vírivke. Neskôr od nej matka chcela, aby jej preložila list matke predchádzajúcej au pairky, ktorá s jej mužom naozaj správala. To bol signál na odchod. Iróniou osudu, jediná z oslovených au pairiek, ktorá odmietla účasť na výskume, sa zamilovala do svojho hostiteľa, ten sa neskôr rozviedol a oženil sa s ňou.

V správaní au pairiek voči ostatným mužom existuje niekoľko vzorcov, ktoré sa niekedy vzájomne prekrývajú. Len máloktorá au pairka ide do Londýna s cieľom nájsť si tam manžela, ale osobne poznám niekoľko, ktorým sa to podarilo. Napriek tvrdeniu autorov, že au pairky sa Angličanom prevažne vyhýbali, osobne poznám niekoľko britsko-slovenských manželstiev alebo dlhodobých vzťahov, ktoré vznikli počas ich pôsobenia ako au pairiek. Treba však povedať, že spomedzi tisícok au pairiek v Londýne ani ich ani moja vzorka nie je príliš reprezentatívna.

Na rozdiel od situácie spred roku 2004, slovenské au pairky majú teraz aj možnosť zoznámenia sa slovenskými alebo českými mužmi. Tí síce nie sú natoľko exotickí ako mnohé iné národnosti, ktoré v Londýne žijú, ale zase odpadáva komunikačná bariéra aj kultúrne nedorozumenia, a keďže väčšina au pairiek plánuje návrat na Slovensko, práve oni sú najperspektívnejší z dlhodobého hľadiska.

Vzťahy, alebo hoci len sex, s neeurópskymi národnosťami majú niekoľko dimenzií. Na jednej strane istá exotika, ktorú by doma nezažili, ale zároveň aj potreba vyrovnať sa s kultúrnymi rozdielmi, ktoré často znamenajú aj veľmi patriarchálny prístup k ženám a ich nerovné postavenie v danej spoločnosti. Objavili sa aj príklady pokusov o samovraždu, keď au pairka otehotnela s černochom. Nie každá slovenská rodina (a dedina alebo mesto) dokáže akceptovať rasovo zmiešané dieťa, takže to bola nepochybne stresujúca situácia.

Vo všeobecnosti možno povedať, že kniha Au Pair predstavuje život mladých žien, ktoré sa na túto dráhu, ktorá je akýmsi hmlistým prienikom medzi prácou a službou, bez ilúzií a s kritickým pohľadom tak na správanie au pairiek, ako aj hosťovských rodín. Neobmedzuje sa však len na vymenúvanie nedostatkov, ale navrhuje aj konkrétne opatrenia, ktoré by uľahčili život budúcim au pairkam.

Napriek tomu, že ide o akademickú publikáciu, nie je zaťažená nepreniknuteľnou terminológiou. Práve naopak, vyznačuje sa jednoduchým, odľahčeným štýlom a ak by bola dostupná aj v slovenčine, mali by si ju povinne kúpiť v každej agentúre, ktorá sprostredkúva pobyty au pairiek v zahraničí.

Zuzana Búriková-Daniel Miller: Au Pair. Polity Press: 2010, 240 strán