Veda hrou alebo kde majú deti špicaté uši

Knihu britského antropológa Nigela Barleyho Antropologie se nepočítá mezi nebezpečné sporty možno teda čítať ako pozoruhodnú paródiu tak na akademické prostredie ako aj na samotný terénny výskum. Najlepšie to dokumentujú dve rámcové kapitoly, prvá a posledná.

Zvyšok je do značnej miery výplňou, ktorá na základe viac či menej zábavných, vážnych alebo dramatických udalostí dokumentuje, že pri napĺňaní cieľov grantu sa vôbec netreba pretrhnúť od roboty. O samotnej vedeckej práci sa čitateľ nedozvie skoro nič. Barleyho pobyt v Indonézii pôsobí skoro ako exotická dovolenka.

Naučíme sa čo-to o vzťahoch jednotlivých kmeňov a náboženstiev, ako aj to, ako vnímajú cudzincov, ktorí sú pre nich v podstate všetci Holanďanmi, podľa bývalého koloniálneho pána Indonézie, ale nič z toho nepresahuje hranice bežného cestopisu.

Aj keď anglický originál je z roku 1988, obsahovo takmer vôbec nezostarol. Tak Barleyho pozorovania, ako aj cynicko-ironické odporúčania jeho holandského kolegu by veľmi ľahko rozpoznal ktorýkoľvek dnešný akademik. Len zháňanie leteniek a máp je dnes možno o niečo jednoduchšie, ale zato letiská sa premenili na blázince riadené fašizoidnými paranoikmi, takže žiadny pokrok nenastal.

Barley je Angličan, čo sa výrazne prejavuje na jeho špecifickom prístupe k vlastnému povolaniu, ktoré má rád, ale berie ho s odstupom a tak trocha v štýle sovietskeho vtipu, že oni sa tvária, že nás platia a my sa tvárime, že robíme. Aj preto by knihu asi nemali čítať nádejní študenti antropológie, lebo by ich obrala o ilúzie, že vedcom ide o výskum a obohacovanie ducha.

Niektorým možno aj áno, ale mnohí sú rovnako pohodlní ako my ostatní a snažia sa vybabrať so systémom, ako sa len dá. Sám seba zaradil do kategórie bádateľov, ktorí vedia, čo nechcú, ale nie je im celkom jasné, na čomu by sa vlastne mali venovať.

Ako hovorí už spomenutý Holanďan, ktorý ani zďaleka nie je bludný, ale veľmi dobre zorientovaný: „kGranty jsou výborná věc. Občas se zaobírám myšlenkou, že napíšu knížku o propastném rozdílu mezi tím, na co se poskytují a na co se skutečně využívají.“ A potom nasleduje zábavný zoznam toho, čo si z vedeckých grantov mohol dovoliť. Dobromyseľne teda odporučí Barleymu, aby si aj on požiadal o grant a hneď mu aj navrhne, kam by mohol ísť – na indonézsky ostrov Sulawesi (v minulosti známy ako Celebes), kde vraj deti kmeňa Torajov majú špicaté uši.

Pochopiteľne, špicaté uši torajských detí sú úplný nezmysel, ale napriek tomu sa nedá povedať, že by Barleyho výskum išiel celkom do stratena. Mal dokonca hmatateľné výsledky v podobe tradičnej sýpky, ktorú skupinka remeselníkov prišla postaviť priamo do Múzea ľudstva. A práve táto záverečná pasáž, kde sa indonézski vidiečania ocitnú v kozmopolitnom meste, je jednak najzábavnejšou časťou knihy, ale aj zrkadlom toho, ako fungujú spoločenské vedy.

Barley nazval túto kapitolu Odvetný zápas a nebola to náhoda. Torajovia sa totiž po príchode do Anglicka správajú tak trocha ako európski alebo americkí antropológovia, ktorí prídu do Ázie, Afriky alebo Latinskej Ameriky a snažia sa zasadiť to, čo vidia, do svojho existenčného rámca. Aj preto ich v Londýne viac než pamiatky alebo rôzne technické vymoženosti zaujali tamojšie staveniská a žeriavy.

Nevyhli sa ani občasným komickým situáciám, ako napríklad problémom s jazdou na chodiacich schodoch, ale ich pozorovacie schopnosti neboli vôbec zlé. Závery, ktoré vyvodili z toho, čo zažili, boli primerané ich vlastným skúsenostiam. Čudovali sa tomu, že Briti vôbec neprejavovali úctu svojim politikom. V Suhartovej Indonézii to bolo niečo nemysliteľné.

To, že na čele štátu stáli v tom čase dve ženy (kráľovná Alžbeta a premiérka Margaret Thatcherová), si tiež vysvetlili po svojom. „To je jako u Minangů na Sumatře. Tam vlastní všechno ženy a chudáky muže posílají vydělávat za hranice. Vy jste jako oni. Cítíme s vámi.“

Barleyho holandský kolega tvrdil, že antropológovia nikdy nepochopia, že národy sa nelíšia iba od ich vlastného, ale aj všetky navzájom. Možno je to tým, že kdesi v hĺbke sme všetci v podstate rovnakí – pozeráme sa na svet z vlastného uhla, či už sme Slováci, Angličania alebo Torajanovia.

Nigel Barley: Antropologie se nepočítá mezi nebezpečné sporty, preklad Kateřina Klabanová. Tichá Byzanc: 2010, 240 strán