Vladimír Bačišin
Foto:  Kristina Alexanderson (flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Matt Blaze (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Ilya Dobrych (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Lucia Rakúsová
Foto: www.pixelator.be
Tomáš Mrva

Nie sme otrokmi Facebooku

Ako sa ľudia menia vo virtuálnych prostrediach? Túto otázku si kládla sociálna psychologička MAGDA PETRJÁNOŠOVÁ, keď skúmala správanie ľudí na internete od chatu cez skype až po čoraz populárnejší Facebook.

"Nastal silnejší príklon k témam, ktoré sú bližšie každodennému životu," vysvetľuje Petrjánošová, prečo v západnej psychológii je už dlhší čas viditeľný príklon k populárnym témam, ako je výskum šťastia či rôzne popkultúrne fenomény. "Aj antropológovia a antropologičky kedysi v minulom storočí skúmali podivné zvyky rôznych kmeňov, ktoré žili niekde hlboko v pralese, a teraz niektoré kolegyne skúmajú napríklad rovnako podivné a zaujímavé zvyky pouličných bánd detí zo sídliska, alebo hoci fungovanie škôlok z hľadiska posilňovania rodových stereotypov. Takže tento posun vidím rovnako vo svete, aj na Slovensku. Podobne aj mnohí sociálni psychológovia a psychologičky sa teraz venujú veľmi praktickým otázkam - Čím sú iní ľudia, ktorí nemávajú depresie? Prečo sa niekto dá ľahko vystresovať a iný nie? Prečo sa niekto odhodlá ísť pracovať na tri roky do zahraničia a iný nie? Čo ľudia vidia na virtuálnych prostrediach?"

Facebook je sexi téma, čím vás ešte priťahoval?

Pôvodne ma Facebok zaujímal hlavne z hľadiska toho - veľmi jednoducho povedané - prečo tam toľko ľudí trávi toľko času. Čo im to prináša? Ako to obohacuje ich život? Ľudia sú premýšľajúce bytosti, ak niečo robia, zväčša pre to majú svoje dôvody. Takže keď odrátame proste preflákaný čas, keď sa človeku nechce pracovať, vyzerá to, že Facebook im ponúka niečo jedinečné, že je tam niečo, čo inde nie je. Alebo sa tam dá niečo robiť ľahšie, než inde. Zďaleka si totiž nemyslím, že tráviť čas za počítačom je len slabá náhrada niečoho iného. Je to proste niečo iné, nové sociálne prostredie, kde ľudia môžu konať starými spôsobmi, alebo si vymyslieť nové, a to ma na tom práve zaujíma. Ako sa menia, ak sa vôbec menia, ľudské interakcie vo virtuálnych prostrediach oproti stretnutiu zoči-voči? Je ľahšie nadväzovať kontakty? Je ľahšie rozvíjať vzťahy, čo už boli nadviazané, ale nebolo ich ľahké pohnúť ďalej? Sú tam slabšie hierarchie, čiže je takto ľahšie rozprávať sa s vyučujúcim z univerzity alebo so šéfom? Ja sa navyše dlhodobo venujem téme identít v rôznych kontextoch, takže ma Facebook zaujímal aj z tohto pohľadu. Ako sa tam ľudia prezentujú? Ako si vyberajú profilovú fotku a prečo? Aké píšu statusy a čo tým chcú dosiahnuť? Ako si volia, aké informácie o sebe povedia a aké nie? Vyzerá to totiž, že na Facebooku sa veľmi neklame, skôr sa niektoré veci nevypovedia.

Aby som vedela na tieto otázky zodpovedať, robila som s ľuďmi rozhovory – cez chat, cez skype, zoči-voči, aj cez email a tiež som si dlhodobo všímala, ako ľudia na Facebooku konajú. Zvyknem robiť takzvané kvalitatívne pološtrukturované rozhovory, to znamená, že mám zoznam otázok, ktoré sa chcem spýtať a oblastí, o ktorých sa chcem dozvedieť viac, ale keď participantka alebo participant začnú novú tému, venujeme sa aj tej. A nie sú to odpovede áno alebo nie, ale niekedy aj desať minút vysvetľovania po jednej otázke. Túto metódu veľmi rada využívam aj v iných výskumných projektoch, lebo sa tak môžem ľudí pýtať jednak na to, čo robia, aj na to, prečo, ako to chápu, čo to pre nich znamená.

Podľa štatistík ľudia na Facebooku najčastejšie zdieľajú linky s odkazmi na články a videá. V tom je dnes definícia priateľstva?

Iste nielen v tom, ale príde mi dôležité, že tam ľudia môžu tak ľahko zdieľať kultúru – texty, pesničky a videá, ktoré ich oslovujú. Nie vždy sa dá ísť s kamarátmi do kina spoločne a rozoberať kontroverzný film hneď po predstavení, nie všetkým môžem strčiť do ruky knihu, ktorú som práve nadšená dočítala – a táto funkcia Facebooku umožňuje niečo podobné. Viacerí respondenti mi rozprávali, že ten čas, čo strávia sledovaním takto "odporúčaných" médií vlastne ušetria tým, že o to menej browsujú bezcieľne napríklad na stránkach novín. Nakoľko majú so svojimi priateľmi a známymi často podobný vkus a záujmy, to odporúčané ich často naozaj zaujíma. Navyše mi mnohí vysvetľovali, že niekedy takto svojich známych napr. z práce omnoho lepšie spoznajú, a to môže napomôcť tomu, aby sa z kolegov stali kamaráti.

Vo svojej práci píšete, že Facebook je špeciálne dobrý pre udržiavanie a rozvíjanie slabých väzieb. Nie je to protirečenie bežnej predstave, že všetci hľadáme silné väzby?

Silných väzieb, čiže vzťahov s naozaj blízkymi ľuďmi, ako sú partner/ partnerka, rodina, najbližšie priateľky a priatelia, máme len pár. Samozrejme sú veľmi dôležité a keď človek takéto vzťahy nemá, alebo práve dobre nefungujú, je nešťastný. Ale väčšina ľudí má aj menej blízke vzťahy, ktorých býva spravidla omnoho viac – sem patria menej blízki kamaráti, kolegyne z práce, spolužiačky, známi. susedia. Tie sa práve označujú ako slabé väzby a pre "všeobecnú spokojnosť so životom" sú tiež veľmi dôležité. Aj keď sa ľudia odlišujú v tom, či takýchto vzťahov majú a chcú mať veľa alebo menej, podľa toho či sú – opäť trochu zjednodušujúco povedané – extroverti alebo introverti. No a práve taký ten nízkoprahový (nenáročný na čas a energiu), jednoduchý kontakt vrámci slabých väzieb Facebook enormne uľahčuje – cez možnosť zdieľať, komentovať, ale aj cez to notorické lajkovanie, cez vytváranie eventov, atď.

Mnohé vzťahy v bežnom živote zvetrávajú a odchádzajú do úzadia, cez Facebook sa vracajú. Aký ma zmysel budovania takého internetového „zombielandu“?

Myslím, že sa v skutočnosti žiaden "zombieland" nebuduje, ale všetko sa to zasa po čase utrasie. Je pravda, že niekedy sa ľudia prestanú baviť akosi prirodzene - lebo už niet o čom. Ale niekedy sa naozaj chcem niekomu po rokoch ozvať, ale zmenil mobil, mejl alebo adresu a nedá sa vystopovať. Level pre náročných je, keď hľadáte kamarátku zo strednej, ktorá sa odsťahovala do Čiech a pri vydaji si zmenila meno. Presne takéto kontakty sa cez Facebook dajú obnoviť, nenadarmo si tam mladé ženy bežne uvádzajú aj priezvisko za slobodna. Niektoré takéto obnovenia samozrejme skončia po výmene dvoch emailov o tom, čo je po dvadsiatich rokoch nové. Ale často som sa v rozhovoroch dozvedala príbehy, ako sa ľudia s niekým po rokoch začali znova stretávať a ako ich to obohatilo. Alebo ako sa skamarátili celé rodiny, ktoré medzitým majú dvaja pôvodne spolužiaci zo strednej a podobne. Takže sociálny kontakt sa vlastne preniesol z virtuálneho sveta späť do toho reálneho, ktorý je nám bližší. Aj keď si myslím, že takto dichotomicky sa to nedá rozlišovať, ono sa to dnes akosi viac mieša.

Facebook rozdelil životy mnohých ľudí na obdobie pres svojim nástupom a po ňom. Na úkor čoho trávia svoj čas na internete?

Asi už je zrejmé, že sa odmietam dívať na internet a aj Facebook ako na zlodeja času, ktorý by sa dal tráviť inak. OK, keď niekto nejde do lesa alebo do divadla alebo von s deťmi a namiesto toho sedí pred obrazovkou a hľadá známych na Facebooku, niečo nie je v poriadku. Ale keď niekto nepozerá 56. diel telenovely a namiesto toho nadšene cez Facebook chatuje s bývalou spolužiačkou z vysokej školy, ktorá teraz býva v Kanade, napríklad o tom, ako zmeniť rasizmus na Slovensku? Alebo hoci aj o najnovšej knihe od Matkina a o vzťahoch, nech to neznie tak altruisticky. Už sa nejako nehodí ten stereotyp, že čas online je čas strávený na úkor niečoho iného.

Na svete túto službu používa pol miliardy ľudí, na Slovensku milión a pol. Skúmal niekto ľudí, ktorí síce majú facebookový profil, ale viac-menej túto stránku ignorujú?

Medzi participantmi bolo aj pár takých, ktorí tam chodia veľmi sporadicky, ale skôr to súviselo s tým, či vedia toto prostredie kompetentne využívať a napríklad povypínať všetko čo ich ruší – čo sú často výsledky kvízov a reporty z úspechov v hrách ako Travian a Farmville ich známych. Vo výskume som zistila, že väčšina používateľov a používateliek toto prostredie a jeho možnosti využíva veľmi pragmaticky a zmysluplne, podľa toho, čo chcú dosiahnuť. Na niečo využijú Facebook, na niečo mobil alebo mejl, na niečo osobné stretnutie. Čiže nie sú oni otroci Facebooku, ale Facebook im pomáha v tom, čo je pre nich dôležité.

Ešte asi nevyvrcholilo nadšenie z Facebooku, objavili sa už ale aj trend, že by to nejakú skupinu ľudí prestalo baviť?

Snažila som sa robiť rozhovory s čo najrôznejšími ľuďmi, takými, ktorí na Facebooku trávia enormne veľa času, aj s takými, ktorí sa pozrú raz za týždeň, čo je nové, s takými, ktorí majú 800 facebookových priateľov, aj s takými, ktorí ich majú 18. V budúcnosti sa chcem v rámci tejto diverzity extra zamerať na ľudí, ktorí mali vytvorený profil, ale potom pre niečo z Facebooku odišli. Zatiaľ som s takými hovorila len troma a vadili im hlavne riziká pri ochrane súkromia.

Celosvetový priemer priateľov na Facebooku je okolo 130, ale napríklad v Japonsku ani nie tridsať. Aký bol priemer vo vašej skúmanej vzorke?

Tých 130 ako priemerný počet priateľov už visí na stránke oficiálnych štatistík Facebooku dosť dlho a nezdá sa mi, že by sa to stále nemenilo. Facebook sa síce rozrastá do nových krajín, ale mení sa aj veková štruktúra. Pôvodne tam boli len študenti a študentky a teraz sa pridávajú aj omnoho starší ľudia, alebo naopak aj deti. Nezdá sa mi, že by neboli súčasťou sociálnych sietí tých už prihlásených, takže by mal stúpať aj priemerný počet priateľov. V mojom výskume bol priemerný počet priateľov 220, ale bol tam naozaj veľmi široký rozptyl – ako som už spomínala, od 18 po 788. Obidva netypické počty priateľov mali ženy – a obe mali presne toľko facebookových priateľov a priateliek, koľko chceli. Vysvetlili mi, ako s Facebookom pracujú, na čo ho používajú, s akými ľuďmi a prečo tam udržiavajú kontakt a dávalo to perfektný zmysel.

Stal sa počet priateľov na Facebooku statusovým znakom, alebo to číslo nič neznamená?

Nedá sa povedať, že to číslo nič neznamená, ale zďaleka neplatí „čím viac, tým lepšie“. Vyzerá, že jednak existuje nejaký optimálny "uveriteľný" počet priateľov, aj keď sa slovo priateľ na Facebooku chápe v širšom zmysle slova než zoči-voči, a jednak je ľuďom sympatické, keď má niekto podobný počet priateľov, ako oni sami. Čo sa týka toho uveriteľného počtu, vo výskumoch z USA to vychádzalo okolo 300 priateľov a to bol zároveň priemerný počet priateľov medzi participantmi. Takže sa vlastne tá uveriteľnosť a pozitívne hodnotená podobnosť iných so sebou samým prepojili. (Preto je niekedy problematické, keď výskumy automaticky predpokladajú, že každý chce mať čo najvyšší počet priateľov, alebo že čím vyšší počet priateľov, tým vyššia popularita. Z tohto dôvodu práve dávam prednosť podrobným rozhovorom s participantmi a participantkami namiesto dotazníka - aby som sa vyhla takýmto nepodloženým predpokladom.) Pre ten istý dôvod aj nevyjde stratégia ľudí, ktorí zbierajú čo najviac facebookovych priateľov, ktorých ani nepoznajú, aby vyzerali obľúbení. Pretože keď prešvihnú tú hranicu uveriteľnosti, vyzerá to práve, že sa kŕčovito snažia vyzerať obľúbení.

Koľko skutočných priateľských vzťahov dokážeme udržiavať v reálnom živote a čo zmenil Facebook, nie je to inflácia tohto pojmu?

Výhradne cez kontakty zoči-voči sa naozaj dá udržiavať len nízky počet vzťahov, povedzme dvadsať – tridsať. Samozrejme je to invidivuálne, sú ľudia, čo sa stretávajú iba s úzkou rodinou a majú jedného dobrého kamaráta. A zasa do niekoho blízkej rodiny patrí aj 20 bratrancov a sesterníc, a stále sú v kontakte. Ale technológie vo všeobecnosti nám umožňujú udržiavať zmysluplný kontakt s viac ľuďmi – stačí si predstaviť svet bez telefónu, alebo bez lacných ryanairových leteniek. Bolo by ťažké udržiavať priateľstvá, keď ľudia idú inam študovať alebo pracovať, už v rámci Slovenska by vzdialenosť bola prekážkou. Moja najlepšia kamarátka napríklad teraz žije v Prahe a mám s ňou skoro každodenný kontakt cez mejl, telefón, Skype alebo Facebook – a keď sa potom tak každé dva mesiace vidíme, nezačíname rozhovor banálne tým, ako sa ktorá má, ale na úplne inej úrovni blízkosti.

Ale ten rozpor, že na Facebooku majú ľudia stovky facebookových priateľov, a pritom slovo priateľ má po slovensky dosť exkluzívny podtón, sa vo výskume hneď ukázal, ľudia ho jasne cítili. Napríklad 26-ročná participantka z Bratislavy hovorí Nie sú to moji priatelia, sú to známi, ja to rozlišujem, akurát Facebook nie. Participanti tiež bežne používali odstupňovanie na priateľov, kamarátov a známych, alebo hovorili o priateľoch v úvodzovkách, aby jasne odlíšili facebookový význam slova a ten bežný.

Ako sa v správaní na Facebooku odlišovali starší a mladší ľudia, kde a v čom bola deliaca čiara?

O jasnej deliacej čiare v súvislosti s vekom sa nedá hovoriť. Ukázali sa síce isté rozdiely medzi ľuďmi mladšími a staršími než 25 rokov, ale súviselo to skôr s tým, ako ľudia žijú, než s vekom. Tí mladší často študujú, sú single a majú viac voľného času, tí starší často pracujú, mnohí majú rodiny a času práve málo. Potom samozrejme aj trochu inak využívajú Facebook. Bolo to vidieť aj v tom, koľko času a kedy strávili na stránke, ako inak si budovali profily, atď. Napr. sa ukázal rozdiel v uvádzaní vzťahového statusu – zdá sa, že u mladších je bežné povedať viac, napr. použiť prepojenie na konkrétneho človeka, čiže: som vo vzťahu s XY, toto je jeho profil na Facebooku. Alebo: som single. A u starších než 25 rokov buď neuviesť si žiadnu informáciu o vzťahu, alebo len všeobecnejšie: som vo vzťahu. Ale veľmi záleží, práve vzťahový status sa dá používať veľmi kreatívne. Niektorí ho využívajú naozaj na to, aby jasne deklarovali navonok svoj vzťah alebo svoj single status, iné na odradenie neodbytných nápadníkov. Niekto si zmení status na single nie vtedy, keď sa rozíde, ale až vtedy, keď sa s tým v duchu vyrovná. Niekto hneď v prvý deň a je to súčasť toho zvykania si na novú situáciu. A je naozaj celá veda okolo toho, kedy si zmeniť status zo single na vo vzťahu - čo neušlo scenaristom viacerých populárnych seriálov.

Ale viac než rozdiel na základe veku ma prekvapil rozdiel medzi rodmi. Nie že by sa ženy a muži správali na Facebooku úplne inak, ale predsalen sa ukazujú určité rodové streotypy, ktoré sú tak vžité, že sa nepovažujú za stereotypy, ale za prirodzený stav vecí. Uvediem príklad – v mojej generácii sa skoro vo všetkých pároch o deti vedia starať aj muži, je veľký rozdiel oproti generácii mojej mamy, keď sa väčšina mužov malých detí ani nechytila. Teraz skoro všetci mladí otcovia vedia malé dieťa prebaliť aj mu dať najesť, na pieskovisku aj u lekára je možné stretnúť aj oteckov s deťmi, nielen výlučne mamičky. Zdá sa teda, že sa veci hýbu. Ale čo je vidieť na Facebooku? Bežnou normou je mať jasnú a rozpoznateľnú profilovú fotku seba – samozrejme keď si odmyslíme aktuálne krátkodobé trendy, ako napríklad teraz, keď si tam ľudia dávajú kreslené postavičky z detstva. A zrazu, hlavne u žien vo veku tak medzi 25 a 35, keď sa u nás rodia prvé deti, na mnohých ich profilových fotkách sú spolu s tým dieťaťom. Alebo je to dokonca fotografia iba toho dieťaťa. Niekto ten trend asi začal a iní, resp. iné pokračovali a nikto neprotestoval a zrazu je to bežné. Akoby tým tie ženy chceli povedať, že to dieťa je súčasťou ich samotných. Alebo že je tak enormne dôležitá zmena byť matkou. Nesporne je to veľká životná zmena, stať sa rodičom – ale prečo má potom tak málo mladých otcov profilovú fotku s dieťaťom? Ten pomer odhadujem tak na jedna ku sto. Muži totiž dávajú fotky detí skôr do facebookových fotoalbumov, nie na profil. Tiež omnoho viac žien má profilovú fotku ako pár. Opäť, sú aj výnimky, ale keď si človek pozrie pár tisíc profilov, tie tendencie je jasne vidieť.

Ako sa v tomto priestore cítia introverti?

Nerada škatuľkujem ľudí a aj to rozdelenie introverti-extroverti sa v psychológii chápe skôr ako kontinuum, kde možno byť bližšie jednému alebo druhému extrému, alebo možno byť aj úplne v strede. Ale keď sa teda pozrieme na konanie ľudí, ktorí sú bližšie tomu introvertskému koncu spektra, dá sa povedať, že mnohí takíto participanti a participantky majú na Facebooku menej kontaktov než je priemer, chodia tam menej, sú menej aktívni. Často si napríklad pozerajú statusy alebo profily iných, ale nijako ich nekomentujú. Dôležité je však, že je to presne tak, ako to chcú mať, proste využívajú Facebook flexibilne v súlade s tým, ako vidia svet a medziľudské vzťahy.

Na Facebooku má väčšina ľudí skutočnú fotografiu a meno, nastáva akýsi pokles internetovej anonymity?

Téme virtuálnych prostredí sa venujem už 10 rokov, od čias keď ešte fungovali len jednoduché chaty a textové MUDy (hráčske prostredia) a domnievam sa, že je teraz naozaj pozorovateľný posun k neanonymným prostrediam. Súvisí to aj s omnoho užšou integráciou internetu do bežného života, už to nie je prostredie, kam večer chodí špeciálna skupina počítačových expertov do divných prostredí komunikovať s divnými ľuďmi. Je to niečo, kde väčšina z nás každodenne posiela a prijíma kopec mejlov, platí účty, komunikuje s kolegami z práce, podáva elektronické formuláre do poisťovne. To nejde dokopy s anonymitou. Tá ostáva iba niektorých prostrediach, ako sú napríklad chaty.

S masovým nástupom Facebooku spustil veľkú kampaň Pokec, kde ľudia chatujú. Kto vyhráva, resp. kto dáva naďalej prednosť starému Pokecu?

Myslím, že vyhráva jednoznačne Facebook, hlavne kvôli všetkým ďalším funkciám, ktoré ponúka okrem chatovania, aj keď práve to sa teraz Pokec pokúša napodobniť. Najväčší rozdiel je ale v anonymite, takže ak chce niekto anonymne chatovať, dá prednosť Pokecu alebo iným klasickým chatom. Alebo aj niekto, kto sa chce zoznamovať s úplne novými ľuďmi, pretože Facebook je vhodný skôr na rozvíjanie už existujúcich kontaktov, alebo ešte prípadne na zoznamovanie sa s kamarátmi kamarátov.

Čo sa zmenilo v krátkom čase, odkedy je Facebook na Slovensku taký populárny, v správaní jeho užívateľov?

Hlavne sa mení štruktúra skupiny používateľov a používateliek Facebooku. Dá sa krásne sledovať, ako tento trend prišiel zo Západu, hlavne cez ľudí, čo tam študovali, alebo mali kontakty. Ako sa masovo presadzoval tu, išlo to od typicky študentského veku postupne medzi ľudí starších aj mladších ako študenti. A hoci stále Facebook ostáva doménou mladých, je tam teraz omnoho viac ľudí povedzme nad 50 rokov než prednedávnom. Niekedy potom vznikajú zaujímavé situácie, keď sa na Facebooku „spriatelia“ rodičia a deti, a niektoré fotografie alebo statusy, ktoré boli v poriadku v skupine rovesníkov už zrazu také bezproblémové nie sú. V skutočnosti sa to ale zasa dá vyriešiť cez nastavenia súkromia. S rôznymi skupinami ľudí je možné zdieľať rôzne informácie a ďalej hrať klasické roly – ukazovať trochu inú tvár rodičom a inú kamarátom, presne tak, ako to robíme zoči-voči. Ďalším zaujímavým fenoménom je sledovať, ako sa pridávajú aj ľudia, ktorým pôvodne Facebook nič nehovoril, lebo tam predtým neboli ich kamaráti a známi, ale teraz už tam sú.

Skrátená verzia rozhovoru vyšla v prílohe Víkend v denníku SME

–––––––––––

Magda Petrjánošová (1976) je sociálna psychologička, pôsobí na Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV. Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Tam aj získala doktorský titul PhD., práve na základe práce o konštruovaní identity vo virtuálnych prostrediach. Bola na viacerých semestrálnych študijných pobytoch v Regensburgu, Mníchove a Brémach, kde sa venovala sociálnej psychológii, sociológii a rodovým štúdiám. Výskumne sa venuje identitám v rôznych kontextoch, spolufungovaniu skupín a občianskej participácii – vo virtuálnych prostrediach, u krátkodobých mladých slovenských migrantov a migrantiek v Írsku a UK, u slovenských študentiek a študentov, dochádzajúcich skoro každodenne do Rakúska na univerzitu, u Čechov a Slovákov v pohraničí, atď.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia