Foto:  Kristina Alexanderson (flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Matt Blaze (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Ilya Dobrych (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Lucia Rakúsová
Foto: www.pixelator.be
Tomáš Mrva

Sloboda hovoriť o ničom

Väčšina diskusných fór pôvodnému článku na hodnote nič nepridá. Ich kvalita skôr zaostáva aj za lepšími krčmovými debatami. Navyše sú platformou iba pre takmer zanedbateľnú menšinu užívateľov.

Príspevky samozrejme môžu byť užitočné. Ako príklad sa dajú uviesť upozornenia na faktografické chyby. Tento aspekt sa však dá vyriešiť samostatnou rubrikou, tak ako to spravil denník SME. Druhým konštruktívnym prvkom môže byť doplnenie informácií alebo linkovanie na články, ktoré s témou súvisia. V záplave banálnych komentárov a osobných invektív sa však takéto príspevky veľmi ľahko stratia.

Hitler a Fico

Oveľa pravdepodobnejšie ako zmysluplná diskusia je naplnenie Godwinovho zákona, že čím je internetová diskusia dlhšia, tým väčšia je pravdepodobnosť, že sa v nej spomenú nacisti alebo Hitler. Godwin neskôr svoju teóriu rozšíril o rôzne nacistické analógie. Nepochybne by sa však dali vytvoriť aj lokálne verzie. V slovenskom kontexte by to znamenalo spomenutie Fica alebo niektorého z ministrov, Maďarov, Čechov, komunistov a židovských konšpirácií.

Na téme článku vôbec nezáleží. Predsedu vlády dokážu diskutéri spomenúť v článkoch o takých nesúvisiacich témach ako zákaz predaja balenej vody v istom austrálskom meste alebo o postupe Štrbského Plesa do semifinále ankety o prírodné divy sveta. V druhom prípade si zmienku vyslúžil aj Štefan Harabin. V princípe platí, že kto niektorú z týchto analógií vytiahne ako prvý, v „diskusii“ prehral a diskusia je pochovaná.

Ďalšou nevýhodou internetových diskusií je, že vlastne nemajú jasné pravidlá. Kto s kým diskutuje? Prispievatelia medzi sebou alebo všetci s autorom? Pomerne smiešne sú výzvy niektorých diskutérov, aby autor, prípadne iní účastníci fóra, čo je asi lepšie slovo ako diskusia, reagovali na ich výplody. Splnenie tejto túžby by si však vyžadovalo, aby daný človek diskusiu neustále sledoval. Navyše po istom množstve príspevkov sa fórum mení na neprehľadnú sieť a náhodný návštevník ani netuší, kto na koho reaguje a prečo.

Osobné útoky

Ak sa do diskusie zapojí autor pôvodného článku, tak musí byť pripravený na záplavu osobných invektív od ľudí, ktorí nemajú ani toľko odvahy, aby zverejnili svoje meno. Ako ďaleko to až môže zájsť dokumentuje prípad Marka Helprina. Ten ako reakciu na státisíce komentárov k jeho článku o potrebe rozšírenia autorských práv dokonca napísal knihu Digitálny barbarizmus.

Čítanie diskusií k jeho vlastnému článku však zjavne poznamenalo jeho schopnosť racionálne argumentovať, lebo svojich kritikov nazýva podobnými menami , akými častovali oni jeho. Diskusia teda zostala v rovnakom suteréne, v akom sa začala. Problémom nie je médium, ale účastníci. Autor akoby chcel potvrdiť príslovie, že kto sa baví s bláznom, sám sa ním stáva.

Nočnou morou každého správcu internetovej stránky je strážiť, aby príspevky neporušovali zákony danej krajiny ani etické kódexy, ktoré pre danú stránku platia. Menej efektívne využitie pracovnej sily si len ťažko možno predstaviť. K tomuto názoru sa prikláňa aj Jan Potůček z českého Reflexu, ktorý ako čiastočné riešenie navrhuje buď povinnú dôkladnejšiu registráciu účastníkov s tým, že by mali právo používať prezývky, ale ich redakcia by poznala ich identitu. Druhou možnosťou sú moderované diskusie, tak ako ich prevádzkuje New York Times. Na stránku by sa dostali len príspevky istej kvality, ktoré moderátori považujú za zmysluplné.

Treba zdôrazniť, že nejde len o mazanie príspevkov, v ktorých boli použité vulgarizmy, invektívy na adresu autora alebo iného diskutéra, ale aj nelogické a s témou nesúvisiace komentáre. V ich záplave sa totiž strácajú aj kvalitné postrehy, ktorých autori potom obyčajne rýchlo stratia záujem, aby dvíhali úroveň diskusie.

Niekto by to celé mohol považovať za cenzúru, ale v podstate sa to nijako nelíši od výberu listov čitateľov v tlačených novinách. Okrem Britských listov, ktoré diskusie zrušili úplne, snáď najprísnejší postup zvolil server Novinky.cz, ktorý od marca zaviedol registráciu poštou. K spravodajským článkom BBC alebo Guardianu sa komentáre vôbec nedajú pridávať, k blogom a komentárom až po registrácii.

Práve vďaka komentárom k blogom si niektorí diskutujúci a blogeri v jednom začali slobodu slova stotožňovať so slobodou písať o ničom. Zvyčajne sa v „diskusiách“ delia na oddaných priaznivcov a odporcov autora a v podstate vytvárajú dve paralelné vrstvy monológov, ktoré sa nikdy nestretnú.

Hlasná menšina

Netreba zabúdať na to, že aktívni diskutéri tvoria len veľmi malé percento užívateľov. Ako napísal špecializovaný server o internete Lupa.cz, aj pred povinnou registráciou prispievali do diskusií na Novinky.cz len dve promile čitateľov. Vzhľadom na to, že ide o server s mimoriadne veľkým počtom čitateľov, pomer je nižší ako pri iných stránkach, kde sa odhaduje na päť percent. Nepatrná menšina, ale o to hlučnejšia.

Podľa prieskumu Literárneho informačného centra z roku 2008, na Slovensku vo vekovej kategórii 18-29 iba 4,3 percenta respondentov uviedlo, že sú častými prispievateľmi do diskusií na internetových stránkach denníkov. V ostatných vekových skupinách bol tento podiel ešte nižší. Za občasných prispievateľov sa označilo, opäť v závislosti od veku, 7,4 až 12,4 percent užívateľov.

Zaujímavejší je však údaj, že 29,1 až 47,9 percent opýtaných internetové diskusie nikdy nečíta. Pozoruhodné je, že najviac pohŕdajú diskusiami mladí vo veku od 15 do 17 rokov. Ak by teda internetové diskusie zmizli, pomerne veľa ľudí by si to vôbec nevšimlo a značná časť by to pravdepodobne nepovažovala za žiadnu veľkú tragédiu.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť