Ako sme nezískali Togo ani Kamčatku

Hlavným ideológom československého kolonializmu bol Jan Klecanda, známejší pod pseudonymom Jan Havlasa ako autor cestopisov a dobrodružných románov. Bujná fantázia mu teda ani zďaleka nechýbala a v čase parížskej mierovej konferencie napísal brožúru České kolonie zámořské. V nej sa nevenoval len identifikácii potenciálnych cieľov československej koloniálnej politiky, ale aj zdôvodňoval, prečo je mladý štát vhodný na takúto úlohu.

Podľa neho západný svet bol na pokraji úpadku a chaosu (táto téma je zjavne nehynúca), a tak treba dať šancu malým národom, ktorým nehrozí „imperialistické poblúznenie“. Nedá sa však celkom vylúčiť, že mu nepodľahol samotný Klecanda-Havlasa. Zoznam potenciálnych kolónií nebol ani zďaleka krátky. Ak by sa jeho utópia naplnila, československá vlajka by zaviala nad Kamčatkou, Togom alebo Novou Guineou.

S odstupom času za najrealistickejší považuje plán kolonizovať Togo. Išlo totiž o bývalú nemeckú kolóniu, ktorej sa po prehratej vojne muselo vzdať. Pre Československo by to nemusela byť nezvládnuteľná úloha, aj keď dnes je jasné, že vznikajúci štát mal pred sebou náročnejšie úlohy ako sa starať o africkú kolóniu.

Podľa českého veľvyslanca v Južnej Kórei a orientalistu Jaroslava Olšu by nebolo problémom presunúť 60 tisíc legionárov zo Sibíri do Afriky. Jednotky, ktoré dokázali obsadiť Transsibírsku magistrálu by zrejme nemali problém s ovládaním územia, ktoré je len o niečo väčšie ako Slovensko. Tvrdí, že československý prístup ku kolóniám by bol pravdepodobne dosť liberálny. Síce paternalistický, ale v štýle nasadenia vojaka, učiteľa a úradníka do každej dediny.

Podobný prístup by sa zrejme presadzoval aj na Novej Guinei, ktorá bola ďalším vysnívaným Havlasovým cieľom. Iný československý utopista, Vilém Němec, navrhoval obsadiť Abesíniu, čiže dnešnú Etiópiu, a do úvahy prichádzal z pochopiteľných príčin aj Madagaskar. Slováci tam už jedného kolonistu vo francúzskych farbách vyslali v 18. storočí. Po stopách Mórica Beňovského sa však v 19. storočí vydali aj viacerí dobrodružní a podnikaví Česi. Pavel Kosatík v knihe České snění píše o tom, ako jeden z nich, František Šlechta, vyjednával s francúzskym guvernérom o príchode ďalších krajanov.

Ak by Milan Rastislav Štefánik nebol zahynul pri leteckej nehode, možno by časom oživil svoj dávnejší plán o Novom Slovensku v Polynézii, blízko Tahiti. Spolu s istým Francúzom Amadéem tam dokonca kúpili malý ostrov, ale Štefánikova smrť zabránila tomu, aby sa projekt naplno rozbehol. Jeho predstavy sa však neskôr pokúsil realizovať Čech Miloš Řivnáč, ktorý nakoniec presvedčil niekoľko českých rodín, aby išli na Tahiti. Bol to však súkromný projekt, s ktorým štát nemal nič spoločné.

Evidentne najodvážnejším koloniálnym nápadom bola Kamčatka. Tá mala byť pre Československo akousi odmenou za to, že pomôže poraziť boľševikov v Rusku. Ako vieme, tento scenár sa nenaplnil a s ním ani sen o tom, ako nám ďaleká kolónia zabezpečí „ krásnou zásobu kovů i uhlí“. O tom, či niekto skutočne veril tomu, že by nám neboľševické Rusko skutočne Kamčatku darovalo, môžeme len špekulovať.

Realita bola nakoniec taká, že Československo sa žiadnych zámorských kolónií nedočkalo a naprázdno vyšli aj plány expanzie do najbližšieho susedstva, napríklad do Lužice na východe Nemecka, kde žijú Lužickí Srbi, alebo na vytvorenie koridoru k Jadranskému moru.

Nepodarilo sa nám zdediť ani Zem Františka Jozefa, často označovanú za jedinú rakúsko-uhorskú kolóniu. V skutočnosti ňou však nebola, lebo ju obsadila súkromná expedícia a napriek tomu, že súostrovie nieslo jeho meno, Ferenc Jóska nad ňou nemal žiadnu moc. Zrejme by sme ju aj tak nechceli, lebo, povedané slovami Švejka, „ kolonisti dílem se nehlásí, dílem zmrznou…“ .

P.S. Podobnej téme historického lotyšského (kurónskeho) kolonializmu sa venujeme v inom článku na Inaque.sk.