Dôvodom bolo, že opak dekadencie, označovaný zväčša francúzskym slovom grandeur, sa historicky na území Zemiakova nevyskytoval. To, že zemiakovskí politici pravidelne označovali za éru rozkvetu Zemiakova obdobia svojho vládnutia (pozri heslo Bájny Tiger Strednej Európy alebo heslo Ostrovček stability uprostred svetovej finančnej krízy), ani to, že sa kedysi za rozkvet považoval napr. zvyšujúci sa počet nákupných stredísk v mestách, na anatéme absencie rozkvetu v zemiakovských dejinách nič nemení.

Špecifické modifikácie a bezpríkladné zemiakovské samorasty

V tejto úskalistej prsti etnogenézy zemiakovského národa samozrejme museli vyrašiť špecifické modifikácie vo svete známych koncepcií a teórií, ale aj bezpríkladné zemiakovské samorasty. Príkladom úspešného klonovania v záujme prispôsobenia cudzokrajných koncepcií zemiakovskému biotopu môže byť napríklad import boľševickej dogmatiky a jej renesancia v imperialistickom štýle. Obrazovo si proces osvojovania tejto importovanej dogmatiky súčasník môže pripomenúť v Zemiakovskej národnej galérii, ktorá zakúpila vrcholné diela nostalgického socialistického realizmu autorov Komara a Melamida a vystavuje ich dlhodobo v premiérskom salóniku Vysokého učenia dogmatického v Bratislave (bývalá Právnická fakulta UK).

Ex oriente lux

Klasická zemiakovská boľševická dogmatika nadväzovala na kľúčové dielo Ľudovíta Štúra Das Slawenthum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti), čo bol historicky prvý (a snáď aj posledný) po nemecky napísaný a po prvýkrát po rusky vydaný zemiakovský bestseller. Táto dogmatika správne nepátrala po príčine vecí a javov, ale hlásala pravdy zjavené na východe (pozri heslo Ex oriente lux), osvetlené mesianistickými koncepciami Moskvy ako Tretieho Ríma zaobalené, pravda, do teórií triedneho boja a vedúcej úlohy Sovietskeho zväzu, veľkého brata národov, ktorého vojny sú vždy víťazné a spravodlivé a s ktorým sa treba priateliť na večné časy a nikdy inak. Klasici boľševickej dogmatiky pohŕdali buržoáznym nacionalizmom zemiakovských malomeštiakov a mnohí z nich si kožuchy v Bratislave obliekali podľa toho, či mrzlo v Moskve na Staroj ploščadi.

Zemiakovčina klasických dogmatikov mala tendenciu nadužívať výrazy v mohutnom ruskom jazyku povstavšie, a tak sa hemžila sputnikmi, rozborkami, borbou a družbou. Popredné diela zemiakovskej dogmatiky sa tvorili metódou striktného praktizovania zákazu kritického uvažovania pod hrozbou exkomunikácie a značnou dávkou bezduchého omieľania fráz ad infinitum. Aj v tomto období sa však objavili idiosynkratické opusy (pozri napr. Biľak Vasil, Míľniky môjho života, 1991).

Osudy klasickej dogmatiky a podhubie zemiakovských neodogmatikov

Exogénne faktory však aj napriek normalizačnej strnulosti, božskej to nirvány pre všetkých dogmatikov (pozri heslo Poučenie z krízového vývoja), spôsobili, že Zemiakovo nebolo obídené prúdom nežných aj menej nežných revolúcií (pozri heslo Ľudia Novembra). Osud zemiakovskej dogmatiky sa javil byť na vážkach a celé intelektuálne školy dogmatikov, od normalizátorov až po perestrojkárov, sa báli o svoju budúcnosť. Zbytočne. Klasická dogmatika chytila druhý dych a po zohratí reformného vaudevillu s vervou začala hlásať Tretiu zemiakovskú cestu (pozri bližšie heslo Smaženie snehových gulí).

Hlboká brázda národného svojrázu sa však zrazu okrem sadenia totalitnej ruskej pšenice a jej klonov dala použiť aj na sadenie slobodnej kukurice z Nového sveta.

Tak sa stalo, že hoci by to neodogmatici popierali až do roztrhania tela vo svojich stranách, think-tankoch, blogoch a časopištekoch, ako hríby po daždi sa objavili noví nemyslitelia, ktorí klasické formy zemiakovskej dogmatiky prispôsobili novým spoločensko-ekonomickým podmienkam. Využitím tradičnej zemiakovskej metódy verklíkovania artikúl vybranej vierouky [pozri napr. heslo Mystérium svätej pravice (Sancta Dextra, Szentjobb) slobodného trhu] a neochvejným dodržiavaním zákazu kritického myslenia (pozri heslo Ľadoborce neokonzervativizmu v mori informácií) objavili novú utópiu o vyvolenom národe, ktorý Prozreteľnosť určila na to, aby preniesol svetlo nádeje a slobody ostatným národom sveta.

Nad neodogmatikmi síce viali nové zástavy, ich myšlienkový svet sa však v mnohom ponášal na staré zlaté časy ich ideových predchodcov: viera v absolútnu pravdu Spriateleného národa ich oslobodzovala od nacionalistických tendencií (používaných výhradne na kuršmidovanie eurocentralistických úchyliek, pozri napr. heslo Santa Klaus a euroskeptické krídla). Toto odpútanie od zemiakovskej reality im dávalo silu na uchopenie neraz zložitých súdobých spoločenských aj celosvetových javov, ako bola napr. vojna v Iraku, afganská otázka alebo izraelsko-palestínsky konflikt.

Úkazy ako krach amerických finančných inštitúcií alebo ropná škvrna o veľkosti Zemiakova sa ako javy odporujúce vierouke ignorovali, a tým vlastne prestali byť, rovnako ako sa v časoch klasického zemiakovského dogmatizmu popieraním až do nebytia dostali také katastrofy, ako bol výbuch atómovej elektrárne v Černobyle a sovietska invázia do Afganistanu (pozri heslo Bratská pomoc). Toto vytesňovanie až do nereálna (inak klinický stav) vysvetľuje tiež napr. aj to, prečo až do dnešných čias prežíva na území Zemiakova sekta, ktorá ustavične verí, že americkým prezidentom je stále George W. Bush.

Deus ex machina – bleskozjavenie MTR

Po romanticky čarovnom bleskozjavení zemiakovskej Matice telerozhlasnej (pozri heslo Luskáčik alebo heslo Krajcerova sonáta) bola väčšina neodogmatikov prijatá do večnej štátnej služby v tejto inštitúcii, v Najjasnejšom dekréte o založení ktorej sa v zákonnom článku 1 stanovovalo, že Matica telerozhlasná je mediálnym orgánom Ministerstva kultu (neskôr Ministerstva pre pravdu a vieru).