Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Eugen Gindl: Kto využíva iba jeden zdroj informácií, je nahratý

Snažím sa písať o veciach, ktoré iní z rozličných dôvodov obchádzajú. Takýchto tém je veľa, o mnohých sa píše skreslene,“ tvrdí v rozhovore novinár, publicista, scenárista a šéfredaktor časopisu Kozmos, Eugen Gindl.

Hovoríte o sebe, že ste sociálny liberál so zdravým konzervatívnym koreňom. Neraz upozorňujete na pokrytectvo voľného trhu, v čom je chyba?

Samotná myšlienka voľného trhu je pozitívna. Voľný trh znamená, že štáty, ktoré sa dohodli, že ho budú uplatňovať, budú dodržiavať jeho zásady. Sú dve. Prvá: nemali by subvencovať svojich podnikateľov, pretože ich nefér zvýhodňujú oproti konkurencii. Druhá: nemali by proti zahraničnej konkurencii, ktorá dokáže vyrábať produkty a poskytovať služby kvalitnejšie a lacnejšie ako domáci, stavať najrozličnejšie bariéry.

Aká je však skutočnosť? Štáty, aj tie ekonomicky najsilnejšie, štedro subvencujú svojich výrobcov. Na rôzny spôsob, aj nekalo, ich chránia pred konkurenciou zvonka. Napríklad: štedro subvencovaní americkí farmári vyvážajú svoju lacnú kukuricu do Mexika. Mexickí farmári im nedokážu na domácom trhu konkurovať, a tak stratia obživu a po tisíckach, aj načierno, putujú za prácou do Spojených štátov. Američania sa bránia, zvyšujú nepriepustnosť hraníc. Dvetisíc kilometrov dlhý plot a priestor okolo neho zabezpečuje z roka na rok vyšší počet policajtov. Toto nie je rozumné riešenie. Alebo: dnes málokto vie, že najväčšími vývozcami ryže už nie sú ázijské krajiny, ale Taliansko, Španielsko a americký štát Arkansas. Američania vyrábajú dotovanú ryžu a vyvážajú ju do západnej Afriky, kde farmári síce nepestujú dobrú a kvalitnú ryžu, ale z jej predaja žijú státisíce rodín. Lacná americká ryža ich privádza na mizinu.

Podobných príkladov sú stovky. Postihnutí opúšťajú vidiek, usadia sa na okraji veľkých miest, kde živoria. Počet obyvateľov v tých mestách z roka na rok narastá. Tam, kde v 70. rokoch žilo pol milióna ľudí, žijú tri milióny. Bez práce, alebo za veľmi nízku mzdu. Je to výbušná zmes, ktorá plodí nestabilitu, rebélie a revolúcie. Domáce vlády to zväčša riešia tak, že dovážajú predražené potraviny, najmä dotované obilie. To sa distribuuje za nízke ceny, najmä vo veľkých mestách, aby sa ľudia najedli a nebúrili. Lacný chlieb však priláka do miest ďalších vidiečanov, od ktorých ich drahšie obilie nikto nekúpi. A tak dookola.

Hovorí sa, že nedávne revolúcie v arabských krajinách spôsobili práve zvyšujúce sa ceny potravín, najmä obilia...

... ktoré spôsobilo sucho v Rusku, pretože Rusko sa stalo v posledných rokoch vývozcom obilia do týchto krajín. To isté Rusko, ktoré za komunizmu, ešte ako súčasť Sovietskeho zväzu, nedokázalo dopestovať dostatok obilia pre svojich obyvateľov. Všetci sa pamätáme, že ZSSR nakupoval chýbajúce obilie na Západe. Milióny ton za doláre, alebo za zlato. Pritom k Sovietskemu zväzu patrila úrodná Ukrajina a Kazachstan, ktoré dnes, patria spolu s Ruskom do prvej šestky najväčších vývozcov obila na svete.

Čo spôsobilo ten zázrak? Veľkí oligarchovia, vlastníci nerastných surovín, skúpili milióny hektárov pôdy doslova za pár rubľov. Zabudli na Lysenka, využívajú podobné agrotechnické metódy ako u nás. Dokážu uživiť nielen seba, ale značnú časť úrody aj exportovať. Zďaleka nevyužívajú všetku pôdu bývalých kolchozov. Prvé veľké úrody zo začiatku 20. storočia prekvapili Rusov tak, že nemali dosť sýpok na uskladnenie obilia. Ani dosť kontrahovaných miest na lodiach, aby ho mohli vyviezť. Dnes svet s ruským obilím počíta, a ak je tam neúroda, má to vážne dôsledky.

Čítala som, že keď Rusi po prvýkrát ponúkli svoje obilie odberateľom v západnej Európe, tamojší roľníci sa vzbúrili.

Vzbúrili sa, lebo to ohrozilo ich zisky. Cena dotovaného obilia v západnej Európe je vyššia, ako cena ruského obilia. Takže Európska únia vyrubila na ruské obilie vysoké dovozné clá, aby svojich farmárov chránila. Rusi si však našli odbytištia inde. Ochrana však akoby neplatila vo vnútri Únie, ktorej sme členom. Väčšina slovenských farmárov nedokáže konkurovať výrobcom štedro subvencovaných potravín v západných štátoch EÚ.

Dve tretiny potravín, ktoré konzumujeme, sa dovážajú. Verejne sa priznáva, že sa stávame odbytišťom nekvalitných, zdraviu škodlivých produktov. Na druhej strane, človek žasne, že niekoľko dánskych fariem na Žitnom ostrove produkuje 40 percent bravčoviny na našom trhu. Ich majiteľov, dánskych farmárov, dotuje ich štát. Kúpia si, alebo prenajmú pôdu, ktorá je lacnejšia ako u nich. Využívajú osemkrát lacnejšiu, slovenskú, pracovnú silu. Čo keby sme našim chovateľom ošípaných vytvorili rovnaké podmienky?

Prečo, podľa vás, na Slovensku narastá počet ľudí, ktorí sú „za voľný trh“?

Nemyslím si, že narastá, lebo ak sedíte vo vlaku, v krčme a zhovárate sa s ľuďmi, tak zistíte, že sa ľudia začínajú pýtať: Ako to, že na nič nie sú peniaze? Ani na zdravotníctvo, po stovkách sa rušia oddelenia. Ani na školstvo, školy sú zanedbané, úroveň vzdelania sa znižuje. Ani na vedu, ktorá doslova, česť výnimkám, melie z posledného. Ľudia porovnávajú. Od roku 1948 do roku 1968 uplynulo dvadsať rokov. Od Nežnej revolúcie dodnes 22 rokov.

Prvé roky po februári 1948 sa systém menil brutálne. Zavierali, šikanovali ľudí, prišli ruskí poradcovia, rozbehla sa kolektivizácia, ktorá nadlho rozvrátila poľnohospodárstvo. Ale koľko nemocníc, zdravotných stredísk, koľko škôl, kultúrnych domov sa za tých dvadsať rokov postavilo a zariadilo. Stovky. Ako je možné, že dnes, keď máme oveľa vyšší národný dôchodok a povedzme výdavky na armádu klesli oproti tým rokom na štvrtinu, okliešťujeme sociálne istoty, znižujeme počet oddelení v nemocniciach, počet autobusových liniek a železničných spojov. Nuž a oprava zatekajúcej strechy na starej škole je problém, ktorý sa dostane aj do médií. Kam sa strácajú tie peniaze?

Socializmus nebol efektívny, preto sa rozpadol. Ale ten prechod k produktívnejšiemu systému viazne. Stráca sa stredná trieda, rozdiely medzi ľuďmi sa rýchle zvyšujú. Ekonómovia varujú, že keď sa sociálne nožnice roztvoria nad kritickú mieru, systém sa buď zrúti, alebo ho treba rýchle zreformovať. Sociálna nerovnosť skoro všade narastá. V Amerike, Číne, Afrike, aj v našich končinách. Ukazuje sa, že neviditeľná ruka trhu, ak nie je pod múdrym dohľadom, nefunguje. Prinajlepšom nefunguje tak, ako to bohorovní teoretici neoliberalizmu predpovedali. Fatálne sa sekli, milióny ľudí priviedli na mizinu, ale popol si na hlavu nesypú.

Navyše, svetom blúdi strašidlo korupcie. V niektorých európskych krajinách požiera 20 až 25 percent národného dôchodku. „Kultúra korupcie“ má mnoho podôb. Tender nevyhráva zväčša ten, kto ponúkne najlepší a najlacnejší projekt, ale ten, kto „podmaže“. To isté platí aj pri výberových konaniach, hoci na zdravotnú techniku. U nás celé roky víťazila nemecká firma, ktorá v celom svete, aj u nás, korumpovala politikov, riaditeľov nemocníc, lekárov či členov komisií výberových konaní. Nie vždy ponúkala najvhodnejšie zariadenia, ale vždy najdrahšie. V niektorých krajinách, Kórea, Singapur, kde korupciu Siemensu odhalili, skorumpovaní úradníci skončili vo väzení. U nás sa však aj tá najväčšia aféra často rozplynie dostratena. Koľko takýchto firiem nás korumpuje?

Biznismeni často finančne podporujú liberálne zmýšľajúcich ekonómov, ale aj rôzne neziskovky. Filozofia voľného trhu a minimum regulácie im vyhovuje. Môže byť problémom práve toto?

Neoliberálna ekonómia má, podobne ako kedysi marxizmus, svojich ideológov a propagandistov. Za socializmu sa zásadná kritika oponentov režimu trestala. Dnes žijeme v otvorenom svete, v relatívne fungujúcej demokracii, máme prístup k všetkým možným informáciám sveta, za názor nás nikto nepošle do basy. Napriek tomu, celý rad veľmi vplyvných, vzdelaných a inteligentných ľudí, omieľa dookola neoliberálne desatoro. Hoci vieme, že neoliberalizmus bola utópia, ktorá sa práve rozpadáva.

Privatizácia drobných podnikov bola, napriek mnohým prehmatom, osožná. Privatizácia väčších podnikoch bola efektívna najmä tam, kde ju nerobili podľa jedinej šablóny. Každý veľký podnik je totiž zvláštny organizmus. Jeden sa oplatí sprivatizovať celý, hoci aj za jedno euro. V inom si štát na istú dobu podrží väčšinu, hoci len 51 percent. Tam, kde to urobili, napríklad v Slovinsku či v Číne, neobanovali.

Ani rýchla deregulácia, sprevádzaná minimom kontroly zo stranu štátu, sa neosvedčila. Posledná finančná kríza je toho dôkazom. Opäť sa raz zopakoval scenár: zisky sa privatizovali a privatizujú, straty a dlhy musí hradiť štát, teda daňoví poplatníci. To je absolútne nemorálne. A vnútorný hlas, ako v tom vtipe, sa poškrabal za uchom a hovorí: „Fí... Do ....!“ Preto dnes hľadajú zodpovední ľudia inú, spoľahlivejšiu formu kapitalizmu. Politici, vedci, ekonómovia, filozofi, sociológovia. Najprestížnejšie média sveta ich názory a polemiky uverejňujú. Naša elita sa však tvári, že si tento trend ešte nevšimla. To ľudí poburuje.

Hovorí sa, že sa firmy snažia prispôsobiť svoje online služby, spravodajské servery alebo vyhľadávače, našim osobným preferenciám. Dôsledok je taký, zostávame uväznení vo vnútri „informačných bublín" a nedostaneme sa k informáciám, ktoré by mohli spochybniť a rozšíriť náš pohľad na svet. Ako si trénujete svoje kritické myslenie?

Základná vec je mať medzi priateľmi aj ľudí, ktorí majú iný názor a s tými sa stretávať a diskutovať. V bratislavskej krčme u Bernarda pri Lýceu sa stretávajú ľudia rozličných názorov. Niektoré diskusie by sa dali postrihať, zhustiť a pustiť v rozhlase. Vo svete zavalenom informáciami nie je ľahké sa zorientovať. Lavína informácii nás môže zahnať aj do pasivity. Najmä ak uvážime, že neraz ide o informácie tendenčné, zavádzajúce, zmanipulované.

V hlave sa nám ukladá množstvo poloprávd i vyslovených lží. Treba hľadať nezávislé zdroje. Ešte existujú. Celý rad portálov na internete, Goetheho inštitút, kde majú všetky významné nemecké periodiká, Francúzsky inštitút, kde sú francúzske. V Panta Rhei si popri káve môžete zadarmo prečítať aj anglosaskú tlač. Ak sa človek uspokojí iba s jedným zdrojom informácií, je nahratý. Prinajmenšom ako slobodné, nezávislé indivíduum.

Aj vo verejnoprávnych médiách ten typ dialógu, pred verejnosťou a pre verejnosť, ktorý je otvorený a ktorého sa zúčastňujú ľudia s rozličnými názormi, nám pred očami odumiera. Takmer už vymizli také typy dialógov, kde sú partnermi niekoľkých recyklujúcich sa prominentov aj kvalifikovaní občania. Snažím sa písať o veciach, ktoré iní z rozličných dôvodov obchádzajú. Takýchto tém je veľa. Navyše, o mnohých sa píše skreslene. Napriek tomu, že ešte vždy žijeme v relatívne fungujúcej demokracii, že máme pluralitu médií, voľný prístup k najrozličnejším informáciám sveta a nikto nás, aspoň nie priamo, za naše názory nesankcionuje. Hoci, na internete si človek zavše od „nezávislých anonymov“ užije!

Ako sa môžeme chrániť pred vplyvom jedincov a spoločností, ktoré vyhlasujú „pomýlené“ veci?

V každej spoločnosti, ktorá je relatívne otvorená, demokratická vznikajú na periférii skupiny, ktoré hlásajú aj „pomýlené“ názory. V prípade extrémistov na každom krídle politického spektra treba dbať, aby sa nestali väčšinou, aby sa nedostali do parlamentu, nezískali politickú moc. V prípade, že „pomýlené“ názory presadzujú ľudia, ktorým sme vo voľbách prejavili dôveru, treba s nimi diskutovať, polemizovať, navrhovať alternatívy. Na verejných stretnutiach i v médiách. V prípade potreby treba využiť aj nástroje legitímnej občianskej sebaobrany. Petície, rozličné formy občianskej neposlušnosti, bojkoty i štrajky, demonštrácie vo verejnom priestore. Pozorne však treba načúvať aj hlásateľom neortodoxných názorov. Tie tiež skoro vždy vznikali a vznikajú na periférii verejnej arény. Neraz práve tieto názory vyvolali po čase pozitívnu zmenu.

Foto: Martin Droppa

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia