Poliakom z mestečka Swiebodzin sa síce podarilo dokončiť najvyššiu sochu Ježiša, ale určite nie najkrajšiu. Pekné nie je prostredie ani samotný monument, zásadným problémom je otázka mierky.

Zázrak uprostred ničoho

Rovinatá krajina neponúka veľa príležitostí postaviť ju na prirodzenom vyvýšenom mieste, a tak sa museli uspokojiť s navozeným kopčekom. Odzadu socha s roztiahnutým plášťom vyzerá ako ranná rozcvička starého čarodejníka, až spredu vidieť štíhle telo. Tento problém oveľa elegantnejšie vyriešil autor zrejme najslávnejšej Ježišovej sochy v Riu de Janeiro. Využíva veľkosť a kopcovité prostredie mesta bez toho, aby z toho kričala prvoplánová snaha zlomiť svetový rekord. Socha stojí na vysokom kopci, oproti ktorému jej je rozmer stále nepatrný.

Ježiš z Ria má mnoho nasledovníkov, takmer vernú kópiu majú v Lisabone. Hoci bola iniciatíva na jeho postavenie staršia, k realizácii došlo až po vojne – z vďaky za to, že Boh ušetril Portugalsko, ktoré z druhej svetovej vojny vyšlo celkom dobre. Lisabon je mesto postavené na siedmich pahorkoch, aj keď nie takých vysokých a pôsobivých ako v Riu. Podstavec je omnoho vyšší ako samotná socha, čo ju opticky zmenšuje, Portugalci ale vďaka tomu môžu vyberať vstupné do výťahu vedúcemu k Ježišovým nohám. Výťah v samotnej soche a vyhliadková plošina na hlave by boli považované za znesväcujúce, a tak prišli s týmto elegantným riešením.

Brazílsky Ježis sa zaobišiel bez zlatej koruny, ktorú mu nasadili horliví Poliaci, čím sa priblížili vkusu ruských cárov a saudských šejkov. Tí prví majú kopu pozlátených sôch ešte aj v parku, tí druhí si pozlátili aj toaletné misy. Nejde len o materiál, ale aj o samotnú pokrývku hlavy – jediná koruna, ktorú mal kedy Ježiš na hlave, bola tŕňová. Poľský sochár/betonár asi nadväzuje na iniciatívu, aby bol Ježiš vyhlásený poľským kráľom. Angažuje sa v tom tá istá skupina občanov, ktorí vlani protestovali proti koncertu Madonny vo Varšave. „Jedinou nádejou na zmenu súčasnej situácie v našej vlasti – a aby sa dostala z rúk početných nepriateľov, ktorí ju chcú neustále zničiť – a obnovy morálneho a náboženského života národa, je vyhlásenie Ježiša za kráľa Poľska,“ písali vo vyhlásení. Našli si na to aj historický precedens, keď pred 350 rokmi poľský kráľ vyhlásil Pannu Máriu za čestnú kráľovnú Poľska.

Zo života dedinských panelákov

Gigantický Ježiš v Swiebodzine je voľným pokračovaním iných estetických hriechov a zle zvolenej mierky, predobraz by sme mohli nájsť v nápade komunistov stavať paneláky aj v malých mestečkách a na vidieku. Masová výstavba sa možno dala pochopiť vo veľkých a rýchle rastúcich mestách, po panelákoch ale zatúžili aj malé obce. Keď v nich vyrástli, domáci mali pocit, že z nich vyhnali provinčnú ospalosť. Pribudlo moderné a mnohopodlažné bývanie, ktoré zrazu aj na dedine vykúzlilo mestský kútik. Až neskôr im došlo, že to najhoršie, čo si z mesta mohli priviezť, boli paneláky a továrenské komíny.

Poľské mestečko po tieto dni prežíva svetovú slávu, ich Kristus je vyšší ako ten v Riu de Janeiro. Zmienku o ich soche nájdete v stovkách novín či na internetových portáloch. Neraz sú to trochu výsmešné články, ale to nevadí, alternatívou voči tomu bolo úplné zabudnutie, v akom Swiebodzin dlhé roky žil. Podobne šikovní by chceli byť aj Prešovčania. Tamojší primátor sa plánov stále nevzdáva, aby obstál v zemiakovskej súťaži, k pôvodnej výške ich dlhé roky plánovaného Ježiša (projekt zastavila kríza) budú musieť pribudnúť ďalšie metre. Recept na slávu je jednoduchý podobne ako výzor týchto vidieckych Ježišosaurov - kde nie je nič, tam treba postaviť obrovskú sochu a na to bláznovstvo sa budú chodiť dívať ľudia z celého sveta. Opačne to urobili iba Talibanci, tí veľkú sochu rozstrieľali.

Poľské aj slovenské mestá vďaka svojej láske k monumentom prekonajú aj ďaleko väčšie mestá, akým je napríklad Dublin, kde je zakázané stavať vyššie budovy a neudeľujú sa žiadne výnimky. S výnimkou jednej – uprostred mesta postavili obrovskú ihlu, aby si domáci aj turisti mohli lámať hlavu nad tým, čo vlastne symbolizuje. S výkladom zmyslu nadživotných Ježišov v zemiakových poliach je to o niečo ľahšie.