V 80. rokoch bol totiž v kontakte s československým disentom. Niekoľkokrát navštívil Prahu, kam pašoval zakázané knihy. Na rozdiel od mnohých britských historikov, ktorých knihy neobsahujú žiadne citáty z inojazyčných publikácií, Judt ovládal niekoľko jazykov, medzi nimi aj češtinu.

O svojom vzťahu k tomuto jazyku písal nedávno aj v eseji pre New York Review of Books. K češtine sa dostal viac-menej náhodou, keď ho vtedajší disident a neskorší minister zahraničných vecí Jan Kavan požiadal, či by pomohol zastaviť odvysielanie filmu, v ktorom unáhlene prezradil isté informácie o disidentoch v Československu, ktoré im mohli uškodiť. Judtova misia zlyhala, ale tento neúspech ho priviedol k rozhodnutiu naučiť sa po česky. V tom čase sa rozvádzal s druhou manželkou, takže po večeroch mal dosť času na samoštúdium.

Od učebnice pre samoukov prešiel ku kurzu pre začiatočníkov v Oxforde a jeho pasívna znalosť jazyka bola natoľko dobrá, že ako prvú knihu v češtine prečítal Čapkove Hovory s T.G. Masarykem, čo ani zďaleka nie je ľahké čítanie. A odtiaľ už bol len krok k pašovaniu kníh a prednáškam na podzemnej univerzite, duchovnom dieťati filozofa Rogera Scrutona. No a češtinu mal možnosť vyskúšať si pri stretnutiach s eštébákmi, ktorí postávali pred domami disidentov a vypytovali sa ľudí, koľko je hodín, aby odhalili cudzincov. Judtova čeština v tomto teste obstála.

Hoci Prahu polovice 80. rokov považoval za depresívne a ponuré miesto, do istej miery ho fascinovalo a podnecovalo k novým myšlienkam. Na Čechoch obdivoval ich pochybnosti, neistotu a schopnosť uťahovať si zo seba samých. Cez vzťah k Československu sa postupne dostal k objavovaniu svojich poľsko-židovských koreňov, ale to nepovažoval až za také dôležité. Tvrdil, že bez „posadnutosti češtinou“ by nikdy nenapísal Povojnovú Európu.

To by bola nepochybne škoda, pretože spolu s Normanom Daviesom bol Judt jedným z mála britských historikov, pre ktorých sa Európa nekončila vo Viedni. Chápal, že aj keď po vojne bola preťatá ostatným drôtom a jej dve časti sa od seba čoraz viac vzďaľovali, vo svojej podstate ostala jedným celkom. Zároveň však nezabúdal na to, že Európa, to nie sú len veľké štáty, ale aj okrajové regióny, na ktoré sa často zabúda a potom sa (skoro) všetci čudujú, keď sa tam z času na čas stane niečo, čo naruší stabilitu celého svetadielu.

Na rozdiel od Judtových esejí, ktoré často vyvolávali kontroverzie, Povojnová Európa vyznievala až prekvapujúco pokojne. V epilógu, ktorý je v skutočnosti esejou o historickej pamäti, však opäť dokázal, že nepatrí k tým historikom, ktorí len naukladajú fakty vedľa seba, ale aj premýšľal o tom, čo dejiny znamenajú pre dnešok. Nie ako predzvesť toho, čo nás čaká (takýto predeterminizmus odsudzoval), ale skôr ako varovanie, čomu sa vyhnúť.

Hoci ako historik vedel, že európske polia sú posiate krvou miliónov, zostal optimistom a veril, že Európania sú v jedinečnej situácii poskytnúť aspoň skromnú radu, ako sa vyhnúť opakovaniu ich vlastných chýb.

Sám sa však ani zďaleka nevyhýbal kontroverziám, ktoré ho stáli aj niekoľko priateľstiev. V uplynulých rokoch sa stal známym najmä neortodoxným postojom k Izraelu. Judt vyrástol v londýnskej židovskej rodine a v roku 1967 dokonca slúžil ako tlmočník v izraelskej armáde počas šesťdňovej vojny. Vo svojom poslednom rozhovore pre mesačník Prospect o kritike Izraela povedal: „Nestačí byť židom. Nestačí byť bývalým sionistom. Ale byť bývalým sionistom, ktorý nosil izraelskú uniformu a má fotku, na ktorej je s peknou babou a samopalom, to pomohlo.“

Dosť ho rozčuľovalo, keď ho považovali za kontroverzného. Sám sa videl iba ako účastník diskusie o bolestivej téme židovstva. Kontroverzie z jeho postojov vytvárali iní. Najväčší rozruch vyvolala jeho esej Izrael: Alternatíva z roku 2003, v ktorej označil židovský štát za anachronizmus z čias budovania národných štátov, myšlienku transplantovanú z konca 19. storočia. Myšlienku dvoch štátov, Izraela a Palestíny, označil za slepú uličku a namiesto toho navrhol vytvorenie jedného štátu pre Židov aj Arabov. Uznával, že je to predstava, ktorá je čiastočne utopická, ale všetky ostatné možnosti boli podľa neho oveľa horšie.

To, čo by za normálnych okolností bol síce nezvyčajný, ale úplne legitímny postoj, sa v kontexte Izraela a americkej zahraničnej politiky zmenilo na veľký krik. Judt bol aj neskôr zaskočený tým, ako sa v Amerike blokuje kritika Izraela a viackrát sklamane komentoval túto posadnutosť, ktorú považoval za čisto americký jav. Dokonca ani v samotnom Izraeli s tým nemal problém, veď v denníku Haaretz mu vyšiel nejeden kritický článok.

Negatívna reakcia na článok je však jedna vec, ale veci sa posunuli k horšiemu, keď mu v roku 2006 poľský konzulát v USA nečakane zrušil prednášku, oficiálne preto, že jeho kritika nebola v súlade s politikou priateľských poľsko-izraelských vzťahov, ale v skutočnosti po intervencii niekoľkých proizraelských lobistických skupín.

Politické naťahovačky však časom v Judtovom živote nahradila oveľa závažnejšia udalosť – prepuknutie amyotrofickej laterálnej sklerózy, ktorou trpí napríklad aj fyzik Stephen Hawking. Napriek tomu sa nestiahol z verejného života a aj keď v obmedzenej miere občas prednášal a naďalej publikoval, aj keď svoje texty musel pre ochrnutie diktovať. Dokonca sa s čitateľmi podelil o to, ako so zničujúcou chorobou vyrovnával. Nebol to žiadny duševný exhibicionizmus, skôr reflexie človeka, ktorý tuší, že sa blíži koniec.

Judt sa mu však bránil zo všetkých síl. Ešte v marci mu vyšla kniha Zle vede se zemi, ktorú český sociológ Zdeněk Suda označil nielen za kritiku euroamerickej spoločnosti, ale aj Judtov filozoficko-politický závet. Iróniou osudu, deň po Judtovej smrti vyšiel v denníku Irish Independent jeho profil, v ktorom hovoril o tom, že chce pokračovať v písaní: „To znamená, že musím zostať nažive. Nedá sa písať knihy, keď ste mŕtvy.“

Celoživotného obdivovateľa vlakov trápila v posledných mesiacoch myšlienka, že sa už nimi nikdy neodvezie. Pripravovanú knihu o vplyve železníc na modernú spoločnosť už nestihol dokončiť...vlak do konečnej stanice prišiel priskoro.

Tony Judt (2.1.1948 – 6.8.2010), britský historik a milovník českého jazyka