Staré pravidlo hovorí, že ak je novinovým titulkom alebo názvom knihy uzavretá otázka, odpoveď je znie a v podstate je zbytočné čítať ďalej. V prípade knihy kanadského politológa Erica Kaufmanna Shall the Religious Inherit the World? (Budú pobožní dedičmi zeme?) by to však bola škoda.

Je pravda, že autor, ktorého rodina mimochodom pochádza z Prostějova, občas ako by sa sám nevedel rozhodnúť, ktorá odpoveď je správna. Ponúka nám však množstvo podnetov na zamyslenie a prichádza s pozoruhodnými faktami, ktoré zasadzujú celú jeho tézu do kontextu kresťanstva, islamu a judaizmu.

Kaufmann vychádza z toho, že fundamentalistické odnože jednotlivých náboženstiev majú výrazne vyššiu pôrodnosť nielen ako neveriaci, ale aj príslušníci hlavných náboženských smerov. Príklady amišov, mormónov alebo ultraortodoxných židov (tento termín sa občas považuje za hanlivý a vhodnejšie je hovoriť o charedim) môžu na prvý pohľad pôsobiť extravagantne. Veď staroverských amišov (Old Order Amish), podobných habánom, je len zhruba štvrť milióna.

To ani zďaleka nie je masa, ktorá by sa chystala ovládnuť svet. Lenže v roku 1900 ich bolo len päťtisíc, takže za jedno storočie sa im podarilo zvýšiť počet zhruba 50-násobne, a to bez misionárskeho snaženia, v podstate len nasledovaním biblického odporúčania o milovaní a množení sa. Koncom 70. rokov mali v amišské rodiny v priemere sedem detí. Dnes je to okolo päť, ale pokles je pomalší ako u „bežných“ amerických protestantov, katolíkov alebo neveriacich.

Na rozdiel od evanjelikálnych protestantských spoločenstiev, ktoré tiež rýchlo rastú, však spomenuté tri skupiny majú jednu veľkú výhodu – strácajú menej členov, ktorí by prestúpili na inú vieru alebo sa stali neveriacimi. Odpadlíctvo u nich totiž často znamená úplné pretrhanie spoločenských väzieb, v podstate vylúčenie z komunity.

Cena za rebéliu je taká vysoká, že s k nej odhodlá len málokto. Z konzervatívnych kresťanov narodených v rokoch 1960-73 len deväť percent prestúpilo k liberálnejšej forme náboženstva. Ani štiepenie u nich nie je také časté, ako by sa pri rastúcom počte členov dalo predpokladať. Posledný veľký rozkol bol v roku 1960 a odvtedy vládne v jednotlivých amišských skupinách relatívna jednota.

Minimálne niekoľko generácií nehrozí, že by sa tieto skupiny stali väčšinou alebo prinajmenšom významnou menšinou. To platí aj pre moslimov v Európe. Podľa Kaufmannových prepočtov v spolupráci s Medzinárodným inštitútom pre analýzu aplikovaných systémov, ak sa rozdiel medzi pôrodnosťou moslimov a iných Európanov nezmenší, do konca storočia bude mať najväčší podiel moslimov Rakúsko (36 percent). Tu však treba pripomenúť, že moslimovia nie sú jednotná masa a kosovských, albánskych alebo bosnianskych moslimov stretnete skôr vo viedenskej pivárni ako v mešite.

To však neznamená, že zástancovia sekularizmu môžu pokojne spávať. Najlepším príkladom je Izrael, kde charedim nielen tvoria čoraz väčšie percento obyvateľstva, ale držia v šachu v podstate každú vládu od vzniku štátu Izrael. Charedim boli zo všetkých vetiev európskeho židovstva najhoršie postihnutí holokaustom a v začiatkoch izraelskej štátnosti tvorili zanedbateľnú časť obyvateľstva. Prvý izraelský premiér David Ben-Gurion im viac-menej z milosrdenstva (a aj zo strachu, aby svojimi protisionistickými postojmi nepodvracali štát) spravil niekoľko ústupkov ako napríklad, že ich rabíni budú mať právo uzatvárať všetky štátom uznané manželstvá alebo že všetky verejné jedálne budú podávať kóšer jedlo.

Vtedy netušil, že spoločenstvo, ktoré bolo v podstate na vymretie, sa vzchopí a začne sa množiť oveľa rýchlejšie ako sekulárni židia. Všetky ostatné židovské skupiny, ako aj izraelskí Arabi, postupne znižovali svoju pôrodnosť, ale u charedim išli presne opačným smerom a od začiatku 80. rokov do polovice 90. rokov ju zvýšili v priemere o viac než jedno dieťa na ženu na takmer neuveriteľných 7,61.

Vďaka rastúcemu počtu si dokázali od pravicových aj ľavicových vlád vymôcť množstvo dotácií na náboženské školstvo, ako aj zvýšiť počet výnimiek zo služby v armáde zo 400, ktoré im dal Ben-Gurion, na 55 tisíc. V roku 2003 sa po prvý raz stal starostom Jeruzalema ultraortodoxný žid. Objavili sa už aj správy, že životný štýl ultraortodoxných, ktorí sa zameriavajú na štúdium talmudu, ohrozuje ekonomickú prosperitu Izraela.

Spomedzi všetkých izraelských charedim vo veku 25-44 rokov študuje v náboženských školách (ješivách) 60 percent. Percento stúpa na 75 v kategórii od 30 do 34 rokov. Kaufmann hovorí, že ultraortodoxných sa už de facto podarilo uskutočniť ich utópiu „učeneckej spoločnosti“. Ide však o veľmi obmedzenú učenosť. Izrael už spravil prvé kroky na integráciu ultraortodoxných do spoločnosti a prvé výsledky sú pomerne úspešné, ale zatiaľ je predčasné hovoriť o tom, či to tak bude aj z dlhodobého hľadiska.

Nedá sa teda vylúčiť, že budúce americké a európske vlády nebudú podobnými rukojemníkmi fundamentalistických kresťanských alebo moslimských skupín, ktoré môžu aj napriek relatívne malým absolútnym počtom rozhodovať o tom, kto bude vo vláde a kto zostane v opozícii. Kaufmann dodáva, že v Amerike sa už ukazuje, že fundamentalistické skupiny v politike prekonávajú rozdiely medzi protestantmi, katolíkmi, židmi a moslimami a dokážu sa spojiť pri rôznych morálno-etických témach (manželstvá homosexuálov, interrupcie, vyučovanie kreacionizmu a pod.).

Nástup teokracie je síce zatiaľ nepravdepodobný, ale ak sa sekularisti nechajú zatlačiť do kúta hlasnou a odhodlanou menšinou, tak budúcnosť môže byť oveľa menej liberálna než sme zvyknutí.

Eric Kaufmann: Shall the Religious Inherit the World?, Profile Books: 2010, 320 strán