Rok po skončení prvej svetovej vojny sa vyznačoval takmer celosvetovou nestabilitou, ktorej sa v knihe The World on Fire: 1919 and the Batttle with Bolshevism (Svet v ohni: 1919 a bitka s boľševizmom) venuje Anthony Read. Za jej hlavnú príčinu okrem už spomenutých následkov vojny považuje boľševickú revolúciu v Rusku v roku 1917, ktorej dohrou bola občianska vojna.

Spôsob, akým sa komunisti dostali k moci, vystrašil väčšinu európskych vlád a paranoja neobišla ani Američanov. Prispeli k tomu samozrejme aj reči Lenina a Trockého o svetovej revolúcii. K pokojnému spánku im nepridávalo ani to, že vo väčšine európskych štátov tvorili komunisti zanedbateľnú časť obyvateľstva. Aj v samotnom Rusku tvorili, napriek svojmu zavádzajúcemu menu, menšinu a uspeli predovšetkým vďaka tomu, že ich protivníci boli ešte viac rozdrobení.

Read sa zameriava na všetky najdôležitejšie udalosti roku 1919, medzi ktoré patrí vyhlásenie komunistických republík rád v Bavorsku a Maďarsku (a maďarskí komunisti následne vytvorili jednu aj na Slovensku), ako aj hromadné štrajky predovšetkým v USA a Británii. K tomu treba pripočítať viacero pokusov o prevrat v Nemecku, ako aj anarchistický teror v Spojených štátoch.

Autor tak vytvoril pomerne prehľadnú a nezaujato prezentovanú kroniku prvého povojnového roku. Problém je však v tom, že výsledok jeho práce nie celkom zodpovedá podtitulu knihy. Len málokedy sa totiž dozvedáme, ktoré udalosti boli skutočne riadené z Moskvy, prípadne ako ich komunisti využívali aspoň na vlastnú propagandu. Vo väčšine prípadov pravdepodobne vôbec netušili, že sa niečo chystá, nieto aby to ešte organizovali.

Najlepším príkladom je zrejme list šéfa Kominterny Grigorija Zinovieva po vyhlásení prvej republiky rád v Bavorsku. Zinoviev nadšene písal o tom, ako bude onedlho celé Nemecko sovietske a ako bavorskí súdruhovia stoja na čele frontu, na ktorom sa rozhodne o osude proletárskej revolúcie v Európe. Celé to malo jeden háčik – vyhlásenie republiky rád mali na svedomí viaceré socialistické strany, zatiaľ čo komunisti ju bojkotovali.

V Readovom texte je evidentné, že sa na udalosti pozerá západnými očami. Nepracoval so žiadnymi ruskými, respektíve sovietskymi, odbornými alebo archívnymi zdrojmi, takže všetko, čo sa o zámeroch a skutkoch boľševikov dočítame, je z druhej ruky. Častejšie cituje Churchilla ako Lenina alebo Trockého, čo je v knihe, ktorá má byť primárne o nebezpečenstve hroziacom z Ruska, dosť zvláštny prístup.

Na druhej strane, autor veľmi dobre vystihol atmosféru neistoty a masovej hystérie, ktorej postupne podliehali, aj keď menej ako zúriví antikomunisti, aj takí zdržanliví politici ako americký prezident Woodrow Wilson alebo britský premiér David Lloyd George. Niektoré výroky vtedajších politikov o tom, ako právne formality nie sú dôležité, keď treba zachrániť národ pred červenou pohromou, nápadne pripomínajú argumentáciu členov vlády Georga Busha o národnej bezpečnosti a vojne proti terorizmu. Stačí nahradiť komunistov a anarchistov islamistami a obsah je ten istý. V obidvoch prípadoch boli fackovacími panákmi najmä prisťahovalci.

Zaujímavé sú aj spôsoby, akými sa vtedajší politici snažili bojovať proti tomu, aby sa ľudia obracali ku komunizmu. Neskorší americký prezident Herbert Hoover, ktorý vytvoril akéhosi predchodcu Marshallovho plánu, aby pomohol hladujúcim Európanov, veril, že ak ich nakŕmi, tak na nich boľševická propaganda prestane účinkovať. Ešte bizarnejšie vysvetlenie mal prezident AFL, jedného z odborových zväzov, podľa ktorého bola na vine prohibícia a robotníci ukrátení o pivo sa uchyľovali k triednej nenávisti.

Škoda je aj to, že Read nedotiahol do konca svoj popis úlohy československých legionárov v ruskej občianskej vojne. Nielen preto, že je to pre nás zaujímavá téma, ale najmä relevantnejšia ako štrajky v Austrálii alebo Kanade, ktoré naozaj nemali s boľševizmom nič spoločné. Dozvedáme sa síce, ako sa nedobrovoľne, po incidente s maďarskými vojnovými zajatcami, stali jednou z bojujúcich strán v konflikte a neskôr obsadili Transsibírsku magistrálu, ale potom sa z Readovho sledu udalostí vytrácajú, a tak o tom, ako ich boj proti boľševizmu dopadol, si musíme prečítať inde.

Ak sa niekto zaujíma o to, čo nasledovalo bezprostredne po skončení prvej svetovej vojny a ako komplikovaný bol návrat k „normálnosti“, tak Readova kniha môže byť celkom dobrým sprievodcom. Bližšie zoznámenie sa so zámermi moskovských komunistov a tým, ako im európski a americkí politici a bezpečnostné zložky čelili, však ani zďaleka neposkytuje.

Anthony Read: The World on Fire: 1919 and the Battle with Bolshevism, Pimlico: 2009, 400 s.