Antológia textov o strednej Európe – V kleštích dějin, střední Evropa jako pojem a problém (Host), zostavená Jiřím Trávníčkom – sa nesnaží dať rezolútne odpovede na otázky, ktoré sa v súvislosti s (ne)existenciou strednej Európy kladú. Ponúka však niekoľko výrazných esejí, na základe ktorých si môžete, no nemusíte utvoriť svoj vlastný názor. Je celkom dobre možné, že aj keď ste mali v tejto otázke celkom jasno pred prečítaním knihy, po jej dočítaní istotu stratíte. Napokon určitá dávka kontroverzie a pochybností sa od stredoeurópana priam vyžaduje.

Kdesi medzi Berlínom a Istanbulom

V prvej časti knihy, ktorá sa zaoberá geopolitikou a históriou, sú zaradené pestré texty, nielen čo sa týka dátumu ich vzniku, no i rôznosťou názorov na jednotlivé udalosti, či osobnosti spomínané v súvislosti s konceptom strednej Európy. V duchu plurality názorov sa napríklad Friedrich Naumann, autor knihy Mitteleuropa, ktorá bola nemeckým bestselerom roka 1915, spomína v jednej z esejí len ako neškodný liberálny politik.

O pár strán ďalej však už polemizuje s týmto tvrdením iný autor, ktorý pripomína, že Naumann sa vo svojich prejavoch a publikáciách s obľubou oháňal výrazom „Herrenvolk“ (pánska rasa). Ako jeho „Herrenvolk“ strednej Európe vládol a dovládol ukázali napokon dejiny. Toto je len jeden z príkladov, aké ťažké je korektne umiestniť, či vôbec pomenovať oblasť, ktorá sa nachádza niekde na ceste z Berlína do Istanbulu (podľa Metternicha začínal na východnej výpadovke z Viedne už Orient). V priebehu rokov, počas ktorých sa Stredná Európa alias Centrálna Európa alias Európa v strede ako spoločný priestor diskutovala, bolo nemožné definovať čo i len geografický stred Európy. Ašpiruje naň rovnako obec Kremnické Bane na Slovensku, ako aj estónska Saaremaa, nemecké Drážďany, či Suchowola, poľská obec, ktorá bola označená takto ako historicky prvá v roku 1775.

Tak veľa konceptov, názvov a charakteristík bolo devalvovaných a stali sa nepoužiteľnými, ba dokonca tabuizovanými, aj vďaka osobnostiam ako Naumann. Vskutku sa treba zakrádať po špičkách, aby sa nestúpilo na nejakú traumu, na akúsi ranu v dejinách, ktorej sa neradno dotýkať.

Škodoradosť a prečo jej rozumieme my a oni nie

V druhej časti antológie, ktorá je venovaná literatúre a kultúre strednej Európy, je už rozporov o čosi menej. Na tomto mieste treba poďakovať zostavovateľovi, ktorý okrem výborných textov Claudia Magrisa a Karla Kosíka zaradil do publikácie aj riadne šťavnatý „priamy prenos“ z diskusie o stredoeurópskej literatúre na Lisabonskej konferencii o literatúre v roku 1988. Takto už vieme, že aspoň niekoľko ruských literátov má v tom jasno – stredná Európa existuje len na meteorologických mapách, stredoeurópskej literatúry niet, pretože neexistuje spoločný stredoeurópsky jazyk.

Je však také slovo ako Schadenfreude (škodoradosť). Nedá sa preložiť do angličtiny, no dá sa preložiť do češtiny aj slovenčiny. Pri mnohých ostatných jazykoch sa treba spoľahnúť len na voľný preklad. Alebo Schweinerei, čiže svinstvo, bordel, neporiadok a Gemütlichkeit – pohoda, útulnosť. To sú slová s presahom a vlastnou mentalitou.

Josef K. a dobrý vojak Švejk na pive v Hoteli Savoy

Kultúra je to, v čom je tento región neopakovateľný a nenapodobiteľný. Zbližuje a spája etniká a národy. Či už ide o kultúru „nízku“, ktorú definuje pivo, štrúdľa, bábovka a klobáska, alebo o kultúru vyšších a najvyšších poschodí – literatúru. Vraj sa Haškov Švejk doplňuje s Kafkovým Josefom K.. Napokon ako by sa mohli nedoplňovať? Hašek a Kafka sa narodili v Prahe v rovnakom roku a prvý prežil druhého len o sedem mesiacov. S blížiacou sa druhou svetovou vojnou sa expertmi na strednú Európu stávajú experti na stratených ľudí, ktorí prehrávajú na všetkých frontoch. Snáď najlepšie im rozumel Joseph Roth, ktorého útla novela Hotel Savoy sa mimovoľne stáva akousi metaforou (sklonku) monarchie. Hotel Savoy ubytuje každého: Srbov, Ukrajincov, Rakúšanov, Čechov, židov, podnikateľov, aristokraciu, skrachovaného lekára, slovanskú femme fatale tancujúcu vo variété, vojakov vracajúcich sa z frontu a samozrejme klauna, ktorý je ako ináč smutný a ktorý ako ináč umiera.

Nemčina, židia a skúsenosť exilu definujú strednú Európu, hovorí Jiří Trávniček. A skutočne, veľa patologicky stredoeurópskych románov je napísaných po nemecky autormi židovského pôvodu v exile. Mnohé z nich neboli nikdy preložené do slovenčiny, čo je škoda. Rovnako im srdcia bijú – kronikárom monarchie Josephovi Rothovi, Sándorovi Máraiovi, Franzovi Kafkovi, Ödönovi von Horváthovi a Jaroslavovi Haškovi. V ich šľapajach našťastie pokračovali ďalší, rovnako vynikajúci spisovatelia: Kundera, Menasse, Závada. Tvrdiť preto, že stredoeurópska literatúra zanikla, keď Franza Kafku zabila tuberkulóza, Ödöna von Horvátha v roku 1938 padajúci strom a Roth sa o pár mesiacov na to upil na smrť v jednej z parížskych krčiem, je nezmysel.

Stredná Európa sa v záplave slov, polemík a hlavne času, ktorý priniesol vojny, Jaltu a veľkého sovietskeho brata, stáva akýmsi poloduchom, polostrašidlom ešte zo starých dobrých čias starej dobrej c. k. monarchie. Kdeže žalár národov! Melanchólia a nostalgia, ktorú si pestujeme a pátos, za ktorý sa nehanbíme.

Skrátená verzia textu vyšla v denníku SME

Jiří Trávníček: V kleštích dějin. Host: 2009, 400 strán