Sväté vášne pokropené krvou

Príjemní aktéri kultúry násilia

Reverend Mike Bray je usmievavý, okúzľujúci muž. Pred večerou si rád dožičí pohár vína. Tom Hartley, predstaviteľ strany Sinn Féin v Belfaste, pôsobí dojmom pohotového človeka, ktorý hovorí s návštevníkmi v neformálnej atmosfére. Joel Lerner, jeden z aktivistov za vybudovanie judaistickej spoločnosti v Izraeli, je energický muž sršiaci nadšením. Abdal Rantísí, zakladateľ hnutia Hamas, vyzerá ako kultivovaný doktor medicíny. Takéto pozitívne dojmy získal americký sociológ Mark Juergensmeyer pri rozhovoroch s tými, ktorí sú priamymi aktérmi tzv. náboženského terorizmu. Vďaka týmto osobným stretnutiam Juergensmeyerova kniha Teror v mysli Božej prekračuje prísne akademické hranice. Paradoxne, za históriou zabitých a zmrzačených stoja príjemní ľudia ochotní viesť inteligentné rozhovory.

Náboženský terorizmus nie je synonymom terorizmu islamského. Kultúry násilia sú prítomné vo všetkých súčasných náboženstvách. Bombové útoky hnutia Kresťanská totožnosť na interrupčné kliniky v USA a nábožensky motivované násilie v Severnom Írsku neslávne zastupujú v tejto krvavej mozaike kresťanstvo. Baruch Goldstein a jeho útok v Hrobke patriarchov v roku 1994 je ukážkou terorizmu motivovaného ideami sionizmu. Stovky mŕtvych patria aj do histórie hnutia militantných Sikhov v Chálistáne. Jedna z odnoží japonského budhizmu sa podpísala pod známy atentát v tokijskom metre, pri ktorom bola použitá zbraň hromadného ničenia. Najznámejšie atentáty na Svetové obchodné stredisko v roku 1993 a útok na newyorské „dvojičky“ z 11. septembra 2001 sú hrozným „prvenstvom“ islamských teroristických aktivít.

Vojna na veľkom svetovom javisku

Ako to teda je s náboženskou motiváciou teroristických útokov? Je náboženstvo dôvodom alebo len falošnou zásterkou? A majú náboženstvá už vo svojej podstate obsiahnutú hrozivú silu ospravedlňujúcu zastrašovanie? Mark Juergensmeyer sa na základe svojho skúmania odvážil pomenovať základné znaky logiky náboženského násilia. Vo všetkých prípadoch ide o zámerne preháňané násilie. Divadlo teroru. Tie najmorbídnejšie prostriedky používané pri útokoch sú predovšetkým silným symbolickým vyjadrením. Cieľom je ochromiť a hypnotizovať diváka. Hoci majú útoky vlastnú strategickú hodnotu, zdá sa, že nie je prvoradá. Spôsobujú síce reálne hospodárske škody, ale ešte viac sú verejným rituálom. Pre ľudí vychádzajúcich z náboženského prostredia, je to prirodzený spôsob myslenia. Teroristické útoky sa stávajú perverziou náboženského rituálu. Útok z 11. septembra je dokonalou ukážkou, ako je možné dopredu premyslieť prípravu javiska pre účinné divadlo.

Nielen kulisy sú dôležité, vlastnú hodnotu v tomto krvavom rituáli zohráva i čas. Timothy McVeigh a ďalší aktivisti hnutia Kresťanská totožnosť sa rozhodli zaútočiť na federálnu budovu v Oklahome 19. apríla. Tento deň je v Novom Anglicku Dňom vlastencov, v rovnaký deň vstúpili nacisti do varšavského geta. Židovský sviatok Purim poslúžil ako deň masakry doktora Goldsteina vo svätyni pri hebronskej Hrobke patriarchov. Pre uskutočňovateľov útokov sa konkrétny deň stáva príležitosťou, ako svoj rituál zaradiť do transcendentného časového rozmeru. Dobre pripravené javisko použité v pravý čas pomáha útokom stať sa globálnou udalosťou, ktorá ohromí obecenstvo – priamo alebo cez médiami sprostredkovaný obraz.

Náboženský terorizmus sa pre konkrétnych aktivistov stáva podobou tzv. kozmickej vojny. Obrazy nadprirodzenej vojny sa objavujú vo všetkých náboženských tradíciách, samozrejme, väčšinou ako obraz duchovného zápasu alebo ako výzva k aktívnej a neohrozenej misii. Kozmická vojna smerujúca k porážke zla, začína ako osobný mravný apel, postupne sa však presadzuje ako spôsob zmeny spoločenského poriadku. Materiály radikálnych kresťanských skupín sa hemžia pojmami „kultúrnej vojny“, moslimský džihád hlása, že život je viera a zápas (bez automatického dôrazu na násilie). V mysliach teroristov je vojna zápasom „všetko alebo nič“, cieľom je zničenie súpera, žiadna iná možnosť neexistuje. Takéto stanovisko je v rozpore s účelom kompromisu, preto nie je reálna možnosť racionálneho dialógu s náboženským terorizmom. Každý, kto len uvažuje o dohode, býva odsúdený ako nepriateľ.

To, čo je pre náboženský terorizmus príznačné, je privilegované postavenie vykonávateľov. Stíhaní a súdení teroristi sa vo svojej vlastnej skupine stávajú hrdinami a mučeníkmi. Pohreby sa menia na oslavy ušľachtilosti, už vo chvíli ich smrti vznikajú plány na stavbu pamätníkov. Zabíjanie nepriateľa sa stáva možnosťou ako sa z periférie vlastného spoločenstva dostať do stredu jeho spomienok. Koncept mučeníctva je už oddávna vlastný náboženským tradíciám. Podľa mnohých autorov násilné náboženské symboly a koncept obeti ventilujú násilné nutkania, a teda zohrávajú nakoniec nenásilnú a spoločensky prospešnú úlohu. To, čo stojí na začiatku dnešného ospravedlňovania krvi, je spomínaná predstava kozmickej vojny. Nemenej významným konceptom je predstava nepriateľa. Niekedy je nutné nepriateľa vymyslieť, a vždy ho démonizovať. Zloženie nepriateľského tábora býva rôznorodé: patria do neho heretici vlastnej tradície, nositelia moci, známe i záhadné postavy, celé náboženské alebo národné skupiny. Fenomén tzv. kolektívneho nepriateľa pomáha potlačiť jemnocit, ľahšie je zabiť príslušníka zaškatuľkovaného kolektívneho nepriateľa, než konkrétneho jedinca s vlastným príbehom. Aj nepriateľ je súčasťou veľkého kozmického zápasu, preto si nezaslúži ochranu ako civilista. Civilisti neexistujú, zabíjanie dostáva novú legitimitu.

Ničivé a uzdravujúce náboženstvo

Ale čo si myslí Boh? Aj takúto otázku si kladie Juergensmeyer. Aktéri všetkých kultúr násilia sú presvedčení, že len pokračujú v Božej logike. V každom náboženstve sú však skupiny, ktoré ospravedlňujú teroristické násilie, na okraji. Vždy je dosť ďalších príslušníkov tej istej tradície, ktorí s nimi nesúhlasia. Napätie medzi militantným náboženstvom a hlavným prúdom viery je zjavné. Napriek krvavým stopám je zrejmé, že aj náboženský terorizmus je jednou z podôb úsilia o „náročné“ náboženstvo. Sekulárny svet, v ktorom náboženstvo prestáva hrať svoju úlohu a spoločnosť stráca otvorenosť pre verejné symboly, je výzvou. Pocit, že so svetom nie je niečo v poriadku a v pozadí všeobecného zmätku je duchovný a mravný konflikt, vedie k aktivizmu, žiaľ i násilnému.

Je niekoľko scenárov ďalšieho pokračovania. Silové riešenia na spôsob bushovskej vojny ako spôsob zničenia násilia. Terorizácia teroristov tak, aby sami opustili násilné metódy. Víťazstvo násilia a naplnenie cieľov teroristov. Striktné oddelenie náboženstva od politiky v záujme oslabenia idey absolútneho boja. Posledným riešením, ktoré Juergensmeyer vidí na mravnej úrovni, je uzdravenie politiky náboženstvom. V situácii, keď sa vlády prihlásia k istým mravným hodnotám, nebude pre teroristov ľahké ich vyhlasovať za satanských protivníkov. Nástup náboženstva do politiky je v mnohom riskantný, môže absolutizovať politické kalkulácie. Náboženstvo napriek rizikám však ponúka spoločnosti starosť o skutočnú kvalitu života. Budúcnosť je v rovnováhe. V náboženskej vášnivosti sa musí presadiť istá umiernenosť a na druhej strane náboženstvo potrebuje potvrdenie, ktorým bude nejaká podoba všeobecného prijatia duchovných a mravných hodnôt vo verejnom živote.

Mark Juergensmeyer, Teror v mysli Boží (Globální vzestup náboženského násilí), Centrum pro studium demokracie a kultury: 2007