Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Tisíc a jedna revolúcia

Nedávne výročie Nežnej revolúcie mohlo vyvolať dojem, že jej strojcami bola hŕstka politikov. Kniha Američana Jamesa Krapfla Revolúcia s ľudskou tvárou nám pripomína, že hlavnými aktérmi boli státisíce obyčajných ľudí.

Práve na nich sa akosi zabudlo nielen pri oslavách (alebo v niektorých prípadoch skôr trúchlení), ale aj v prácach historikov či novinárov. Krapfl, ktorý istý čas študoval v Prahe a Olomouci a dnes pôsobí na McGillovej univerzite k kanadskom Montreale, sa teda zameral práve na nich. Odhodlal sa zisťovať, čo táto dnes bezmenná masa robila a po čom túžila v tých hektických týždňoch na prelome rokov 1989 a 1990.

Jeho zrejme najdôležitejší záver je ten, že išlo o revolúciu idealistickú. Aj keď existujú interpretácie, podľa ktorých ľudia za Železnou oponou boli motivovaní predovšetkým snahou dosiahnuť životnú úroveň Západu. Pochopiteľne, Česi a Slováci sa chceli mať lepšie (spomeňte si na reči, ako o päť rokov dobehneme Rakúsko), ale táto ambícia nebola hlavným spúšťačom revolučných udalostí. Ich hlavným cieľom bolo vybudovať novú, lepšiu spoločnosť.

Texty tisícok letákov, vyhlásení, bulletinov, plagátov a ďalších informačných prostriedkov, ktoré Krapfl analyzoval, obsahovali myšlienky, ktoré s odstupom času môžeme považovať za utopistické alebo naivné. Zrejme aj ich autorom muselo byť jasné, že „najkrajší svet“ alebo „novú civilizáciu“ len tak ľahko nevybudujeme.

V krajine, ktorá bola desaťročia postavená na budovaní vzdušných zámkov, to však bol úplne pochopiteľný nával entuziazmu. O to drsnejšie bolo neskôr pristátie v realite a nariekanie nad ukradnutou revolúciou sa začalo pomerne skoro v roku 1990 a pokračuje nerušene dodnes, v niektorých prípadoch úplne oprávnene.

Gándhí by bol hrdý

Pripomeňme si teda, za čo sme to vtedy koncom roku 1989 štrngali na ulici kľúčmi. Vzhľadom na to, že celý revolučný proces sa začal po brutálnom potlačení študentskej revolúcie, jedným z hlavných ideálov Novembra sa stalo nenásilie. Slogan „Nie sme ako oni“ bol zrejme najväčším symbolom tohto gándhíovského odporu voči vnútorne prehnitému režimu. Ďalším bol názov Verejnosť proti násiliu.

Neskôr sa objavili povzdychy, že revolúcia bola až príliš nežná a bolo nemálo takých, ktorí by povešali komunistov na kandelábroch. Počas najvypätejších týždňov, keď ešte ani nebolo jasné, či komunisti vôbec ustúpia, sa podarilo udržať až takmer neuveriteľnú disciplínu. To neplatilo len pre takmer permanentné mítingy, veď ministerstvo vnútra zaznamenalo v poslednom novembrovom týždni 75-percentný pokles kriminality.

Nadstavbou k požiadavke nenásilia boli požiadavky slobody a demokracie. Nie iba deklarovanej, veď týmito slovami sa dennodenne oháňali aj komunisti, ale reálnej. Československí revolucionári boli najmä na začiatku pomerne radikálnymi stúpencami priamej demokracie, v ktorej by neustále kontrolovali zvolených zástupcov. Začali sa dožadovať svojich ústavne zaručených práv odvolať poslancov alebo riaditeľov, ktorí podľa nich sklamali ich dôveru. Priam vzorovo sa toho chytili Prešovčania, ktorí vyslovili nedôveru Vasilovi Biľakovi. Slúži mu ku cti, že mal aspoň toľko sebareflexie, aby ich rozhodnutie akceptoval a poslaneckého mandátu sa vzdal.

Čo so socializmom?

Dnes už to môže pôsobiť dosť zvláštne, ale November 1989 nebol ani zďaleka otvorenou snahou pochovať socializmus. Žiadna „kontrarevolúcia“ sa nekonala. Skôr to najmä na úvod vyzeralo viac na vzkriesenie socializmu s ľudskou tvárou. Aj predstavitelia Občianskeho fóra a VPN pôvodne hovorili o dvadsiatich stratených rokoch. Zlomovým bodom pre nich teda nebol nástup komunistov k moci v roku 1948, ale sovietska invázia z roku 1968.

Značná časť obyvateľstva mala pocit, že politické elity ich oklamali a ponúkali im falošný socializmus. Namiesto takéhoto skompromitovaného „reálneho socializmu“ sa dožadovali socializmu, ktorý by nebol zdeformovaný, ale by im zabezpečil sociálnu spravodlivosť. Fedor Gál síce tvrdil, že ľudia nevedeli, čo je socializmus, ale to bolo skôr elitárske filozofovanie. Ak ľudia nevedia poskytnúť politologickú definíciu socializmu, to ešte neznamená, že o ňom nemajú vytvorený vlastný obraz.

Továreň na myšlienky

V tejto súvislosti Krapfl odmieta aj hodnotenie západných kritikov ako Jürgen Habermas alebo Franćois Furet, podľa ktorých revolúcie roku 1989 nepriniesli žiadne nové myšlienky. Uznáva síce, že novembrové ideály prevažne vychádzali z filozofického učenia minulého aj súvekého, a to zo zdrojov tak odlišných ako boli Cicero, Goethe, John Lennon, Gorbačov, Ján Pavol II. a prirodzene Masaryk.
Dodáva však, že podľa neho zásadným obohatením týchto myšlienok bolo, že základom revolučnej ideológie boli ľudskosť a nenásilie, ktoré pochopiteľne existovali aj predtým, ale nikdy sa nestali stredobodom praktickej realizácie.

Sám dokonca vytvoril novembrovú verziu slávneho francúzskeho revolučného hesla o slobode, rovnosti a bratstve. Československá verzia obsahovala ľudskosť (humanitu), slobodu a demokraciu. Aj keď to autor priamo nespomína, nemožno však obísť ani recykláciu husitsko-masarykovského presvedčenia, že pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou.

Chybičky se vloudily

Aj vďaka tomuto je Krapflova kniha cenným príspevkom k československej modernej historiografii. Nemožno však obísť nedostatky, ktorými kniha trpí. Keďže ide o preklad autorovho pôvodne anglického textu, niektoré vety a frázy sú trocha kostrbaté. Na druhej strane je cenné, že autor ponechal české texty v pôvodnej verzii a zachoval tak ich autentickosť, jazykovú pestrosť a často neskrývanú iróniu alebo uštipačnosť.

Nepodarilo sa mu však zamaskovať, že kniha je do istej miery kompiláciou jeho doktorandskej práce a príspevkov uverejnených v iných publikáciách. Niekedy pôsobí trocha nesúrodo a napríklad prvá polovica štvrtej kapitoly, kde sa venuje Občianskemu fóru na Slovensku, by v knihe vôbec nemusela byť.

Zvládnutie pasáží, v ktorých sa na niekoľkých riadkoch objavujú slová ako rekonfigurácia, dediferenciácia, valencia alebo transcendentné signifikanty, dá zabrať aj skúsenému čitateľovi. Keď sa však nimi prelúska, tak získa pohľad na November 1989 bez ideologického prifarbenia, ktoré vo svojich prefiltrovaných spomienkach ponúkajú takzvaní muži Novembra.

James Krapfl: Revolúcia s ľudskou tvárou: Politika, kultúra a spoločenstvo v Československu po 17. novembri 1989, Kalligram: 2009, 304 s.

Knihu si môžete kúpiť v kníhkupectve Anplag

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia