Francúzsky filozof a sociológ Gilles Lipovetsky vo svojej esejistickej knihe Súmrak povinnosti upozorňuje na nové formy etiky. Zmenili sa jej zdroje, už nechyrovať o strachu pred Bohom alebo božstvami. Moderná mravnosť nehýri mravnými imperatívmi, tou jedinou „povinnosťou“ je sebarealizácia. Dobročinnosti sa darí, ale musí byť mediálne príťažlivá. Altruizmus je bezbolestný. A ešte jednu požiadavku spoločenskej etiky si Lipovetsky všíma, presne tú, ktorá je dnes politickým hitom na Slovensku, centrom vládneho programu a stredobodom ľúbivých posolstiev adresovaných voličom: protikorupčná agenda a volanie po transparentnosti.

Kto si už len dovolí spochybňovať takéto ciele? Máme hádam tolerovať korupciu, pochybné tendre, zneužívanie moci a defraudáciu verejných prostriedkov? Protikorupčný étos je svätý, stal sa dogmou strážnych psov demokracie a snom rezignovaných občanov.

A predsa je aj tu priestor na vyrušujúce otázky. Nejde o nový mravný fanatizmus? Je dobré kontrolovať nositeľov moci, ale nie je nutné ešte stále hovoriť aj o morálke občanov? Protikorupčná morálka pôsobí sympaticky, ale nemôže sa stať jedinou témou, kvôli ktorej sa oplatí chystať suché raždie na zapálenie hraníc a obetovať životy. Kde je hovorenie o občianskych cnostiach?

Úspech protikorupčného ťaženia nemôže byť zďaleka jedinou zárukou šťastného demokratického života. S etikou sa odpradávna spájal istý druh univerzálnosti. Pri vnímaní korupcie ako mravného prešľapu sa však dopúšťame veľkého pragmatizmu. Závažnosť nemravnosti meriame len výškou škody a rozpočtových strát.

Skúsme hovoriť aj o korupcii „tých dole“. O tých, ktorí nerozhodujú, ale len v malých čiastkach uplácajú. Neschvaľujú a nemajú vo svojich stoloch potrebné pečiatky, ale radi snoria vo svojich mobiloch a hľadajú užitočné čísla. Nebohatnú, len sa snažia prežiť, vybaviť, zariadiť...

Takto široko chápané protikorupčné ťaženie narazí ešte na viac prekážok. Tí, ktorí nemajú moc, sa oprávnene bránia. Užitočné konexie sú ich formou sociálneho kapitálu. Sú často chudobní, a toto je jediné bohatstvo, ktoré im zostáva. Celkove sú bezvýznamní, a preto sa tešia z tých výnimočných chvíľ, keď si užívajú svoje malé miesto v sieti prospešných výmen. Sú hrdí na to, že vedia ako to chodí. Toto sú ich ozajstné „soft skills“ a zručnosti.

Volanie po občianskych cnostiach bude ešte zložitejším príbehom ako presadenie transparentnosti vo verejnom živote. Pokiaľ pri túžbe po transparentnosti zostaneme len pri ministroch a verejných zakázkach, bude to druh politického bulváru a lacného moralizovania.

„Tí dole“ si budú môcť dovoliť prijať túto agendu až vtedy, keď budú sebavedomí, primerane úspešní a nebudú odkázaní na večnú pozíciu v škaredej sieti závislostí.