Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Všetko zlé, čo ste chceli vedieť o Rakúsku

K Rakúsku máme rozporuplný vzťah. Na jednej strane je to méta, ktorú sa snažíme dosiahnuť a na druhej máme pocit, že naši juhozápadní susedia si na nás vyvršujú svoj komplex menejcennosti z Nemcov.

Keby ste sa bežného Európana spýtali, čo si predstaví pod pojmom Rakúsko, tak odpovede by s veľkou pravdepodobnosťou pozostávali zo slov valčík, opera, filharmonici a Alpy. Je to trochu idealizovaný, ale vcelku príjemný obraz malej stredoeurópskej krajiny. A práve ten sa svojimi esejami snaží narušiť viedenský rodák Robert Menasse.

Jeho súbor esejí To bolo Rakúsko je nemilosrdnou kritikou jej neduhov. Nezameriava sa len na ošúchaný mýtus Rakúska ako prvej obete nacistickej agresie, ale jeho hlavným terčom je pokrytecká politika, ktorá v rôznych mutáciách prežíva od konca druhej svetovej vojny.

Niekedy sa až zdá, akoby bol Menasse posadnutý predovšetkým sociálnym partnerstvom, u nás známym ako tripartita. Odpor voči nemu možno vidno takmer v každej eseji. Podľa neho práve tento neoficiálny inštitút spolupráce vlády, zamestnávateľov a odborov zabíja rakúsku demokraciu. Všetky dôležité zákony sa totiž dohadujú za zavretými dvermi a parlament všetko už len poslušne schváli. Za najhorší prejav tohto pokútneho neformálneho systému považuje to, že vôbec nie je zakotvený v ústave.

Ďalším výrazným aspektom rakúskej spoločnosti, ktorý nedá Menassemu spávať, je pokojné prežívanie austrofašizmu až do dnešných dní. Upozorňuje na to, že Rakúsko prežilo dva fašizmy – najprv svoj vlastný, reprezentovaný kancelárom Engelbertom Dollfussom, a neskôr nemecký, dovezený ďalším rakúskym rodákom Adolfom Hitlerom.

Kým Hitler je dnes v slušnej rakúskej spoločnosti tabu, Dollfuss, ktorého dal Führer odstrániť, je stále vnímaný ako vlastenec a uctievaný v radoch rakúskych ľudovcov, ktorí majú jeho portrét vyvesený v straníckej klubovni. Menasseho znepokojuje najmä to, že kým po vojne došlo k relatívne dôslednej denacifikácii, žiadne vehementné odmietnutie austrofašizmu sa nekonalo.

Austrofašisti úspešne zahrali úlohu Hitlerových obetí a bez problémov pokračovali tam, kde pred vojnou skončili a viac-menej diktovali tempo povojnového vývoja. Rakúsko sa oslobodilo zo svojej spoluviny šikovnou kľučkou, podľa ktorej počas vojny neexistovalo, takže je nevinné. Vinní sú len jednotlivci, napríklad Adolf Eichmann, ktorého pred procesom v Izraeli radšej zbavili občianstva, než aby sa museli za neho pred celým svetom hanbiť.

Keď sa Dolffussovi vyčíta jeho fašizmus, tak jeho obhajcovia hneď vytiahnu argument o jeho vlastenectve a odpore voči pripojeniu k nacistickému Nemecku. Spájajú tak dve úplne nesúvisiace kvality, niečo po vzore toho, ako keby ste Hitlera bránili argumentom, že bol vegetarián, mál rád psíkov a veľa čítal, takže nemohol byť až taký hrozný.

Dôležitým javom povojnovej rakúskej politiky bola aj častá existencia veľkej koalície sociálnych demokratov a ľudovcov. Menili sa mená kancelárov a ministrov, ale ilúzia všeobecnej blaženosti pretrvávala. Podľa Menasseho prvým skutočne opozičným politikom bol až Jörg Haider. Tu treba dodať, že slová prekladateľa Ladislava Šimona o tom, že Menasse vítal vstup Haiderovej Strany slobodných do vlády, sú nezmyslom.

Tvrdil len to, že Haiderov vstup na scénu viedol k oživeniu a prehodnoteniu parlamentarizmu a vysmieval sa z tých, ktorí hystericky vykrikovali, že ak sa Haider dostane k moci, tak postaví koncentračné tábory a pripojí Rakúsko k Nemecku. Ak však niekto nazve politickú stranu medzinárodne opovrhovanou zberbou, ktorá útočí na najnižšie pudy voličov, tak ju sotva bude chcieť vo vláde.

To bolo Rakúsko je pre slovenského čitateľa cenná kniha, pretože prináša nezvyčajný pohľad na susednú krajinu, ktorá je nám geograficky a historicky blízka, ale často kultúrne vzdialená. Prináša aj nemilosrdné pravdy napríklad o vysokej miere funkčnej negramotnosti (podľa odhadov až 600 tisíc ľudí nevie poriadne čítať a písať) alebo o hanebnom zaobchádzaní so žiadateľmi o azyl.

Jednoducho žiadna alpská idylka. Občas som však mal pocit, že Menasse by mohol napísať o svojej vlasti aj niečo pekné. Veď Rakúsko sa nemohlo dostať na 14. miesto v kvalite života na svete úplnou náhodou.

Na druhej strane treba povedať, že slovenské vydanie by sa pokojne zaobišlo bez niektorých esejí, ktoré sú natoľko špecifické pre rakúske prostredie, že ak nemáte encyklopedické znalosti rakúskych dejín, literatúry a spoločnosti, tak sa po niekoľkých riadkoch začnete strácať. Trocha mätúce je aj to, že eseje nie sú datované, takže nevieme, či autor hodnotí udalosti a osobnosti ako súčasník alebo pamätník. To je často pomerne podstatný rozdiel.

Najväčšou slabinou knihy je však preklad, ktorý okrem bizarných fráz ako literárna prevádzka (to mala byť asi literárna scéna alebo literárne dianie) ponúka aj absurdity typu ako Spolková republika Nemecko (správne Nemecká spolková republika). Ladislav Šimon okrem toho dokázal na niekoľkých riadkoch premenovať Rakúsku ľudovú stranu na Ľudovú stranu Rakúska a naopak. Parlament mal najprv prezidenta a neskôr predsedu a mimorakúske reálie sú pre neho asi španielskou dedinou, lebo inak by vedel, že State Department je americké ministerstvo zahraničných vecí. Je to škoda, pretože tým zbytočne znehodnotil inak väčšinou kvalitné Menasseho eseje.

Robert Menasse: To bolo Rakúsko – Zobrané eseje o krajine bez vlastností. Kalligram. 2009, 376 s.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia