Okrem niekoľkonásobného posúvania hraníc na východ či na západ totiž Poľsko prišlo o tisíce obyvateľov pri deportáciách. Práve jednej z týchto epizód sa venuje kniha anglického historika poľsko-írskeho pôvodu Matthewa Kellyho Hľadanie Poľska. Už samotný názov v sebe skrýva smutnú iróniu, pretože obec Hruzdowa, z ktorej poľskú časť jeho rodiny vyhnali Sovieti, dnes už nie je v Poľsku, ale v Bielorusku.

Aj keď kniha je prevažne príbehom rodiny Ryżewských, netrpí slabinami mnohých rodinných histórií, ktorým často chýba širší historický kontext. Zásluhu má na tom jednak to, že Kelly je profesionálny historik a nie iba nadšený potomok ľudí s nezvyčajnou minulosťou, ako aj to, že Rafał a Hanna a ich dcéry Danusia (Kellyho stará mama) a Wanda boli natoľko v stredobode kľúčových dejinných udalostí 40. rokov, že ich vplyv sa jednoducho nedal ignorovať.

Ženskú časť rodiny Ryżewských sovietske úrady deportovali z vtedajšieho východného Poľska v apríli 1940 počas druhej vlny masových deportácií z územia, ktoré dnes patrí Bielorusku a Ukrajine. Rafał, ktorý bojoval už v prvej svetovej vojne, je pomerne veľkou záhadou predovšetkým v období od 25. septembra 1939, kedy ho zadržali litovské úrady, až do 14. júna 1941, keď sa pridal k poľským jednotkám vytvoreným v Sovietskom zväze.

Ani samotný Kelly nedokázal presne zmapovať jeho kroky v tomto období, ale rodinná „mytológia“ tvrdí, že sa vyhol masovej poprave poľských dôstojníkov v Katyni. Ako sa mu to podarilo, nie je celkom jasné. Podľa jednej verzie sa vydával za lekára, keď bolo potrebné pomôcť vysokopostavenému sovietskemu dôstojníkovi a trval na tom, že ho musí sprevádzať do nemocnice, čo neskôr využil na útek. Iná verzia je, že jednoducho vyskočil z okna toalety, keď vlak prevážajúci poľských zajatcov spomalil.

Oveľa viac sa toho dozvedáme o ženskej časti rodiny, ktorú Sovieti poslali do Kazachstanu, aj keď v rodinnom rozprávaní to navždy zostala Sibír. Poľské rodiny skončili na kolchozoch pod dohľadom miestnych stachanovcov. Kruté podmienky znamenali, že aj tí, čo prežili, či už samotný presun v dobytčích vagónoch alebo vyčerpávajúcu prácu v kolchozoch trpeli nepríjemnými chorobami. Vyhnanci neboli oveľa viac ako obyčajní otroci.

Je pozoruhodné, že aj keď vzťahy medzi Poliakmi a domácim obyvateľstvom (ak si odmyslíme úrady) neboli najhoršie a najmä deti si celkom rozumeli, spomienky poľských žien na život v Kazachstane alebo Uzbekistane sú plné pohŕdania nad týmito „špinavými, násilnými, nevzdelanými a primitívnymi ľuďmi s odpudivými každodennými zvykmi.“ Kellymu slúži ku cti, že neobchádza ani takéto citlivé témy, ktoré by mnohí iní autori buď vôbec nespomenuli, alebo by sa ich snažili všemožne obhajovať alebo zjemňovať ako to v prípade poľského antisemitizmu robí napríklad Norman Davies.

Osud Ryżewských (a celého sveta) výrazne zmenil vpád Hitlerových armád do Sovietskeho zväzu. Poliaci sa z nepriateľov stali spojencami, čo sprevádzala masová amnestia, oslobodenie vojnových zajatcov, podpis sovietsko-poľskej vojenskej dohody a vytvorenie poľského pozemného vojska na území Sovietskeho zväzu.

Hanna, Wanda a Danusia Ryżewské tak dostali povolenie na voľný pohyb po Sovietskom zväze a zároveň aj právo ho opustiť. Nakoniec sa stali súčasťou konvoja, ktorý zamieril do Iránu, kde zotrvali rok a neskôr sa presunuli do Karáči v dnešnom Pakistane. Z dnešného pohľadu sa to môže zdať paradoxné, ale Poliaci sa v Indii, vtedy ešte nerozdelenej britskej kolónii, cítili viac doma ako v stredoázijských sovietskych republikách. Azda najväčšiu zásluhu na tom malo, že tam mohli využívať to, čo bolo pre pobožných Poliakov najvzácnejšie – katolícku Katedrálu svätého Patrika.

Zároveň však už vďaka listom od Rafała, ktorý bojoval na talianskom fronte, vedeli, že hoci vojna sa pomaly blíži ku koncu, v ich vlasti to vôbec nevyzerá ružovo a po skúsenostiach so sovietskymi úradmi bola pravdepodobnosť ich návratu do Poľska veľmi nízka. Britský premiér Winston Churchill realisticky označil návrh poľského exilu, aby spojenci po porážke Nemecka bojovali proti Sovietskemu zväzu za obnovenie predvojnových hraníc Poľska za sebecký a ich odhodlanie ísť do toho aj osamote za absurdné. Rozzúrený im pripomenul, že ak by nebolo obetí Červenej armády, tak by nebolo žiadne Poľsko.

Keďže od odchodu zo Sovietskeho zväzu boli všetky tri ženy z rodiny Ryżewských viac-menej v britských rukách a po skončení vojny tam zakotvil aj Rafał. Zvyšok rodiny sa k nemu pripojil až na jeseň 1947, viac než dva roky po skončení vojny. Rafał a Hanna už rodnú vlasť nikdy neuvideli.

Matthew Kelly: Finding Poland: From Tavistock to Hruzdowa and Back Again. Jonathan Cape: 2010, 352 s.