Európska únia, Amnesty International a desiatky štátov vyjadrovali svoju podporu. George Michael zrušil svoj dlho dohodnutý koncert v Nemecku a namiesto toho narýchlo zorganizoval koncert v Bulharsku pre tisíce ľudí končiaci známym hitom Freedom na podporu uväznených zdravotných sestier. Energetická kampaň vyvrcholila cukríkovým happy-endom holywoodskych rozmerov, ktorý predstavoval prepustenie a prílet piatich Bulhariek na rodnú hrudu doprevádzaných vtedajšou manželkou francúzkeho prezidenta Ceciliou Sarkozy.

Avšak až po prečítaní knižky Zápisky z pekla som si uvedomila, že som vlastne veľa netušila o tom, čo všetko bolo v pozadí tej nablýskanej publicistickej fasády a aký bol skutočný príbeh uväznených žien, ktoré boli tvárami toho mediálneho šialenstva.

Táto útla knižka vyšla prvýkrát v Bulharsku koncom roka 2009, anglický preklad nasledoval vo februári tohto roka, aj keď netypicky jej vydavateľom je pomerne neznáme juhoafrické knižné vydavateľstvo 30 degrees South. Autori na prvé počutie tiež neznejú ako celebrity - kniha je prvotinou bulharského televízneho scenáristu a editora Nikolaja Jordanova. A kto je teda vlastne Vaľa Červeňašková a prečo som strávila pár bezsenných nocí počas (a po) čítaní jej príbehu?

Vaľa Červeňašková je jedna z tých piatich zdravotných sestier, ktoré vo februári 1999 uniesla líbyjská polícia z nemocnice, kde pracovala, a strávila nasledujúcich 8 rokov za mrežami odsúdená za zločin, ktorý nespáchala. Mučená, týraná, odsúdená trikrát na trest smrti, ale akýmsi zázrakom nikdy nie zlomená, či priznávajúca akúkoľvek vinu za smrteľnú nákazu viac ako 400 líbyjských detí, z ktorej bola obvinená.

Zápisky z pekla nie sú dokumentárnym príbehom, alebo novinárskou analýzou toho čo sa stalo počas tých ôsmich rokov. Knižka je osobným vyznaním, zápisom pocitov a udalostí z pohľadu jednej ženy v centre silného príbehu, ktorému sa dostalo nakoniec (aj keď oneskorene) toľko publicity.

Čo sa vlastne stalo? Vaľa bola zdravotnou sestrou v Bulharsku, ale ako veľa iných Východoeuropánov hľadala cestu, ako si trocha privyrobiť a zabepečiť svoje dve dcéry. Spolu s manželom prvýkrat odišli do Líbye v roku 1984, kde strávila tri roky v modernej nemocnici v Tarhuni bez akýchkoľvek incidentov. Po troch rokoch sa vrátila späť do Bulharska, ale vidina lepších zárobkov ju pritiahla v roku 1998 späť do Líbye.

Spolu s ďalšími Bulharkami ju pridelili do detskej nemocnice v Benghazi - ktorá tentoraz nebola ani moderná, ani čistá a praktiky používané lokálnym zdravotným personálom, vrátane niekoľkonásobného používania jednorázových striekačiek vyvolávali údiv u zahraničného personálu, zvyknutého na iný štandard zdravotnej starostlivosti.

Zdá sa, že Vaľa a jej kolegyne robili, čo sa dalo, ale zlé hygienické štadardy nemocnice čoskoro mali svoje následky - po nemocnici sa začala šíriť medzi deťmi epidémia HIV dovtedy nepoznaných rozmerov. Príbeh vyňuchali médiá a aféra sa prevalila na verejnosť. Rodičia postihnutých detí sa dožadovali vysvetlenia – a bolo jasné, že treba hľadať obetného baránka.

Hoci bulharské zdravotné setry boli tie posledné, čo si mysleli, že by mohli mať akékoľvek spojenie s epidémiou, 9. bebruára 1999 muselo 17 bulharských zdravotných sestier jedna po druhej prísť do kancelárie v nemocnici, zhabali im pasy, previazali oči a doslova ich nahádzali do nakladného auta, ktoré ich prenieslo do miestnej väznice.

Zmätené a šokované dúfali, že ide o nejaké nedorozumenie. Jedenásť z nich o pár dní po krátkom rozhovore polícia prepustila. Doteraz nie je jasné, či v záujme ochrany vlastných záujmov obetovali svoje zvyšné kolegyne. Pre tie, čo zostali , aj keď vtedy o tom nemali ani tušenia, bol osud spečatený. Obetné baránký sa našli.

Nasledovali mesiace prevozov medzi väznicami, ponižovanie, týranie, mučenie - vešanie dole hlavou, bitie, elektrošoky, drogy, zúrivé psy. Niektoré z pätice nátlak a bolesť nevydržali a priznali sa nakoniec k čomukoľvek, čo od nich polícia požadovala. Vaľu nezlomili a aj napriek ranám a bolesti nikdy zo svojej pozície úplnej neviny neodstúpila. Aj tak sa začal kolotoč súdnych sporov a odvolaní, ktorý trval dlhé roky a počas ktorého boli zdravotné sestry trikrát odsúdené na trest smrti za úmyselné zavinenie infekcie HIV u viac ako 400 detí.

Nepomohlo svedectvo medzinárodných špecialistov na HIV, ktorí deti vyšetrili a potvrdili, že infekcia ma korene ešte v čase predtým ako zdravotné sestry vôbec do Líbye dorazili a ktorí dokázali, že zlé hygienické podmienky boli semeniskom infekcie. Nepomohla ani mohutná medzinárodná podpora jednotlivých štátov a mimovládnych organizácii - rodičia nakazených detí chceli vidieť krv, chceli pomstu a líbyjský súdný systém bol pripravený im ju dať.

Kniha je písaná netypickým, veľmi jednoduchým štýlom. Niekedy pôsobí dojmom, ako keby ju písal školák - výber slov je limitovaný, žiadne kvetnaté opisy priestora či deja, skôr sekané krátke príbehy, skákajúc z jednej témy na druhú. Sprvoti mi napadlo, či to je prekladom z bulharčiny, ale výber štýlu v konečnom dôsledku umocňuje vieru v to, kto Vaľa je a kým sa cíti byť - zdravotná sestra, nie spisovateľ. Obyčajný človek. Niekto, kto plánoval prežiť svoj život so svojimi malými starosťami a radosťami a namiesto toho prežil dekádu hrôzostrašných udalostí , teroru a neistoty a proti svojej vôli sa stal stredobodom pozornosti medzinárodných médií.

Ako tvrdí samotná Vaľa: „Moje zážitky zo mňa spravili akúsi šokujúcu celebritu. Len málo dverí je predo mnou v dnešných dňoch zatvorených, len málo ľudí je ľahostajných k môjmu príbehu. Napriek tomu by som tak veľmi chcela zabudnúť. Ale nemôžem...“

Zápisky z pekla sú plné drobných detailov, ktoré pripomínajú čitateľovi, že aj „na šibenicu sa dá zvyknúť“ - opisy každodenného života vo väzení, netypické priateľstvá, veľké a malé osudy žien a mužov ktoré prejdú Valiným životom za tých osem rokov. Vaľa nepíše „ľúbivo“, neprezentuje sa ako pozitívna hrdinka - naopak, niekedy je ťažké sa s ňou stotožniť - pôsobí chladno, odcudzene, ako keby ani nehovorila o sebe, ale o imaginárnej žene, ktorá je v centre tohto neuveriteľného príbehu.

Príbeh sa končí pozitívne, keď veľká kampaň a množstvo nikdy úplne nepriznaných pochybných politických ústupkov Líbyi prinesú vytúžený návrat zdravotných sestier do Bulharska - aj keď na Valinom živote sa toho veľa nezmenilo. Stále pracuje ako zdravotná sestra a žije v skromných podmienkach. Nedostala žiadne finančnéh odškodnenie a nestavia sa do pozície Matky Terezy.

Netají sa ani svojou zatrpknutosťou voči vlastnej vláde, ktorá dlhé roky ich trápenie ignorovala a nepodnikla kroky na ich oslobodenie, či určitým cynizmom voči svojmu statusu celebrity. Kniha, ktorá vznikla pomerne neplánovane počas rozhovoru s jej spoluautorom Nikolajom Jordanovom je jej spôsobom, ako sa vysporiadať straumou a skúsiť zabudnúť. Či sa jej to podarí, ťažko povedať, jedno je však isté - ťaživý pocit veľkej neprávosti vo mne a v mnohých iných čitateľoch určite vyvolala.

Valya Chervenyashka & Nikolay Yordanov: Notes from Hell; 30®South Publishers: 2010