A predsa sa topí…

Aj keď by to bolo pohodlnejšie a menej stresujúce ako realita, najnovšie merania nám nedávajú veľa dôvodov na oslavu. Podľa meraní NASA bol totiž rok 2009 druhý najteplejší od začiatku meraní v roku 1880 a na južnej pologuli dokonca úplne najteplejší. Na druhej strane, vedci z Rutgersovej univerzity vypočítali, že na severnej pologuli napadlo za ostatných desať rokov viac snehu ako v predchádzajúcich štyroch dekádach.

Vedci z NASA zdôraznili, že teploty za jednotlivé roky sú ovplyvnené fenoménmi El Niňo a La Niňa, takže samotné poradie nie je až také podstatné. Dôležitejšie je zistenie, že uplynulé desaťročie bolo najhorúcejšie v dejinách a v predchádzajúcich troch desaťročiach sa priemerná teplota zvýšila o dve desatiny stupňa každých desať rokov a momentálne je o 0,8 stupňa vyššia ako v roku 1880.

Aj keď sa to z pohľadu Európanov, ktorí boli po väčšinu januára zavalení snehom, zdá zvláštne, prvý mesiac tohto roka bol podľa satelitných meraní najteplejší odkedy sa s touto technikou začalo koncom 70. rokov. Február bol o niečo chladnejší ako január, ale stále druhý najteplejší po roku 1998. Treba však pripomenúť, že na rozdiel od NASA, ktorá merala teplotu povrchu Zeme, satelitné údaje Alabamskej univerzity v Huntsville (UAH) sa týkajú troposféry.

K tomu ešte treba dodať, že z nejakého záhadného masochistického dôvodu sú rešpektované inštitúcie ako NASA a britský meteorologický ústav (MetOffice) stále ochotné riskovať svoje dobré meno a púšťajú sa do predpovedí teplôt na jednotlivé roky. Tak NASA ako aj MetOffice predpokladajú, že nás čaká najhorúcejší rok v dejinách.

Ak to tak nebude, tak ich čaká pomerne nepríjemné vysvetľovanie, prečo to tak nebolo. Skeptici už majú prvú zbraň v podobe iných satelitných údajov, podľa ktorých prvé dva mesiace roku 2010 boli chladnejšie ako v roku 1998, ktorý bol podľa väčšiny meraní najteplejší v dejinách (podľa NASA to bol rok 2005). Tak či onak, mesiac, dva alebo dvanásť sú úplne nepodstatné z hľadiska dlhodobých zmien klímy, ale prieskumy ukazujú, že aktuálne počasie má vplyv na to, do akej miery verejnosť akceptuje reálnosť globálneho otepľovania. Každé nové meranie sa teda stane argumentom v rukách jednej či druhej strany.

Aby sme nezabudli ani na nešťastné himalájske ľadovce. Geoffrey Lean na svojom blogu píše, že priemerná teplota v Tibete bola vlani jeden a pol stupňa nad priemerom a 29 pozorovacích staníc zaznamenalo najvyššie namerané teploty. Na úpätí Mount Everestu vystúpila teplota na rekordných takmer 26 stupňov. Keďže Lean neuvádza priamy zdroj svojich informácií, ťažko povedať, nakoľko sú spoľahlivé. Predchádzajúce vyhlásenia čínskych úradov aj exilovej tibetskej vlády však naznačujú, že majú obavy o dosah otepľovania na tento región. To je zrejme jediné, na čom sa zhodnú.

Pri diskusiách, či skôr hádkach, o globálnom otepľovaní prípadne jeho neexistencii sa väčšinou spomínajú hodnoty oxidu uhličitého (CO2) v atmosfére. V predchádzajúcich týždňoch sa však objavili výsledky dvoch výskumov upozorňujúcich na nebezpečenstvo stúpajúcich koncentrácií metánu, ktorý je 20 až 30-krát výdatnejší skleníkový plyn ako oxid uhličitý.

V súčasnosti je metánu o 150 percent viac ako v predindustriálnej ére, čo uznávajú aj českí skeptici a hoci sa na zhruba desať rokov rast takmer zastavil, od roku 2007 ho znova začalo pribúdať. Klimatológovia pripúšťajú, že môže ísť o dočasnú odchýlku, ale zároveň vyjadrujú obavy, že ak trend bude pokračovať a roztápaním oblastí večného ľadu (permafrostu) sa metánu dostane do atmosféry čoraz viac, tak globálne otepľovanie bude nezastaviteľné.

Dvaja ruskí vedci z Aljašskej univerzity, Natalia Šachovová a Igor Semiletov, začiatkom marca zverejnili závery svojho výskumu, podľa ktorého sa metán začal uvoľňovať aj z východosibírskeho arktického šelfu, ktorý vedci dlho považovali za nepriepustný. Podľa nich sa z tejto oblasti ročne uvoľní takmer osem miliónov ton metánu, čo je približne rovnaké množstvo zo všetkých svetových oceánov.

Český fyzik Luboš Motl tvrdí, že to nie je problém, pretože to je len ekvivalent šiestich percent ľuďmi vyprodukovaných ročných emisií CO2 a metán zostáva v atmosfére kratšie. K otepľovaniu planéty tak má prispieť ročne len 0,00036 stupňami, čo považuje za zanedbateľné. Šachovová je opatrná a tvrdí, že dôsledky úniku metánu sú nepredpovedateľné. Ja síce nie som fyzik, ale viem, že aj malá zmena teploty môže byť rozdielom medzi tým, či sa ľad roztopí alebo nie, a potom to už zanedbateľné nebude.