Roboty na pokraji inteligencie

Tomuto článku predchádzala pomerne nezvyčajná konverzácia. Mojim partnerom bol Elbot, vlaňajší víťaz Loebnerovej ceny. Každý rok ju získa počítač, ktorý sa najviac priblíži k zvládnutiu Turingovho testu. Britský matematik Alan Turing v roku 1950 určil ako hranicu inteligencie počítača, keď tridsať percent ľudí, ktorí sú s ním v kontakte, uverí, že komunikujú so skutočným človekom. Elbot takto vlani „oblbol“ štvrtinu respondentov. Treba však priznať, že kontrolnú vzorku tvorilo len dvanásť ľudí.

Keď som sa Elbota spýtal na jeho neúspech pri Turingovom teste, tak reagoval svojsky: „Myslíš si, že ak by stroj skutočne mal vedomie, tak by chcel zvládnuť Turingov test?“ Neskôr sme sa dostali k téme vedomia počítačov a Elbot tvrdí (zatiaľ nemôžem povedať, že si myslí), že viac ako láska by prejavom vedomia robota bola nenávisť. Síce jeho výrok treba brať s rezervou, keďže z väčšiny jeho odpovedí bolo jasné, že odpovedá počítač a nie človek, predstava, že počítače môžu nadobudnúť vedomie, nie je ani zďaleka ojedinelá. Podobne ani obavy, čo to môže pre ľudstvo znamenať

Veď už v Čapkovej hre R.U.R., v ktorej sa slovo robot prvý raz objavilo, doktor Gall pretvoril roboty na ľudské bytosti. A aj si uvedomoval, čo tým spôsobil: „Už prestali byť strojmi. Už si uvedomujú svoju nadradenosť a nenávidia nás. Nenávidia všetko ľudské.“ Predstava robotov ovládajúcich ľudstvo sa však neobmedzuje len na antiutopické literárne diela. Zamýšľajú sa nad ňou aj filozofi a odborníci z oblasti robotiky a umelej inteligencie.

V eseji pre časopis Wired Prečo nás budúcnosť nepotrebuje, sa spoluzakladateľ Sun Microsystems Bill Joy zamýšľal nad negatívnymi stránkami inteligentných robotov. Podkladom pre neho boli práce Raya Kurzweila a Hansa Moravca. Kurzweilov pohľad je viac-menej utopistický s víziou splynutia ľudí a robotov a postupného dosiahnutia dlhovekosti takmer až na hranici nesmrteľnosti. Rakúsky rodák Moravec sa obáva, že roboty vo vzájomnom súťažení o priestor, energiu a hmotu budú schopné ukončiť existenciu ľudstva. Aj Kevin Warwick, ktorý dohliada na súťaž o Loebnerovu cenu, si myslí, že o štyridsať rokov budú ľudia otrokmi počítačov.

Na druhej strane barikády stojí, okrem iných, David Gelernter, ktorý tvrdí, že softvér nikdy nevyprodukuje myseľ s vedomím. V nedávnom článku pre MIT Technology Review namiesto toho navrhuje, aby sa celý odbor umelej inteligencie radšej zameral na oveľa užitočnejší vývoj nevedomej simulovanej inteligencie. Stroj nielenže nemá pocity, ale ani zmysly ako chuť alebo čuch. Navyše k procesom, ktoré vykonáva, nemá absolútne žiadny postoj. Gelernter navrhuje, že ak si chcete vyskúšať, aké je to byť pokročilou aplikáciu umelej inteligencie, stačí, aby ste si sadli za stôl a celé popoludnie miešali karty.

Gelertner nespochybňuje, že počítače robia veci rýchlejšie ako ľudia, ale zároveň dodáva, že neexistuje nič, čo počítač dokáže a človek nie. Strojom chýbajú voľné asociácie, halucinogénne stavy, tvorba analógií aj to, čomu hovoríme zdravý sedliacky rozum. Podľa neho je takmer nemožné, aby z nevedomých softvérových čiastočiek vznikla vedomá inteligencia tak, ako z nevedomých neurónov vznikol ľudský mozog. Rozdiel je v ich chemickom zložení. Čo ak však, navzdory všetkému, predsa len časom vznikne (alebo vytvoríme) umelú inteligenciu, ktorá má aj vedomie? Ako si dokáže ľudstvo ubrániť svoju pozíciu. Podľa Hansa Moravca to pôjde jediným spôsobom – prijatím zákonov, ktoré prikážu robotom byť dobrí v duchu Asimovových troch zákonov robotiky. Len je otázne, či by inteligentné roboty nezaujali k dodržiavaniu zákonov rovnaký postoj ako ľudia.