Vzorová Eurovízia

Eurovízia však prináša fascinujúce zistenia o myšlienkových pochodoch rôznych národov. Takí Briti už roky nariekajú nad tým, že celá súťaž je vlastne akýmsi sprisahaním Balkáncov a postsovietskych republík, a teda ich vlastní treťotriedni účastníci nemajú šancu. Tento rok to síce nebolo „nul points“ ako sa občas stáva, ale poslednému miestu neunikli. Napriek tomu túto súťaž takmer obsesívne sledujú (v sobotu osem miliónov ľudí) a o rok tam budú znova.

Nedá sa poprieť, že najmä bývalé juhoslovanské republiky si odovzdávajú viac hlasov ako iní susedia, ale je to celkom pochopiteľné a zároveň chvályhodné. Hudobný vkus Srbov, Chorvátov alebo Macedóncov je dosť podobný, čo musí byť jasné každému, kto aspoň desať minút sedel v autobuse v jednom z týchto štátov. Namiesto nariekania by sme však my ostatní mali byť radi, že po krvavých 90. rokoch dokážu dnes Srbi dať 12 bodov Bosne a Hercegovine a naopak.

Spevácka súťaž je tiež celkom dobrý spôsob, ako bojovať proti predsudkom vo vlastných radoch. Azda najlepšími príkladmi sú niekdajší víťazi – izraelská transsexuálka alebo srbská lesbička. Vlaňajší rómski zástupcovia Česka Gipsy.cz boli tiež skúškou tolerancie verejnosti u našich západných susedov.

Okrem toho je však Eurovízia vraj aj ideálnym modelom demokratického hlasovania. Podľa istého profesora, ktorého meno som v rádiu nezachytil, na rozdiel od pomerného alebo väčšinového systému, umožňuje hlasujúcim zostaviť si rebríček preferencií, a tak vernejšie odráža ich pohľad na svet ako jeden osamotený hlas.

Z pohľadu súťažiacich nestačí byť teda veľmi obľúbený u niekoľkých, ale je vhodné aspoň trocha osloviť takmer všetkých. A práve to je dôvod, prečo by na niečo také politici nepristúpili. Posunulo by to vpred umiernené strany, otvorené kompromisom a spolupráci, kým populisti, ktorí sú buď milovaní alebo nenávidení a vidia svet čiernobielo, by sa prepadli kamsi na okraj.