Športovci z laboratória

Nikto presne nedokáže povedať, či je zvyšovanie výkonnosti genetickou modifikáciou realitou dneška, ale ako prognóza do budúcnosti sa berie ako neodvrátiteľný fakt. Bývalý prezident Svetovej antidopingovej agentúry (WADA) Richard Pound už v roku 2006 varoval, že len slepý nevidí, že nová generácia dopingu bude genetická.

K týmto slovám ho okrem iného inšpiroval proces s nemeckým atletickým trénerom Thomasom Springsteinom, ktorý v emailovej korešpondencii spomenul problémy so získavaním Repoxygenu, látky vyvinutej britskou firmou Oxford BioMedica proti chudokrvnosti. Tá ho však nikdy neuviedla na trh, takže sa dá získať buď na čiernom trhu alebo vlastnou výrobou. Výkonný riaditeľ BioMediky Alan Kingsman v roku 2007 denníku New York Times povedal, že patent aj všetky výskumné dáta boli zverejnené, takže stačí mať dostatočné vedomosti a svätý dopingový grál je na dosah.

Repoxygen funguje tak, že hostiteľovu DNA obohatí o gén, ktorý podporuje produkciu erytropoetínu (EPO), hormónu, ktorý zvyšuje tvorbu červených krviniek a jeho syntetická podoba pred pár rokmi otriasla cyklistickým svetom a povesťou najslávnejších etapových pretekov Tour de France, ktoré sa tento rok začínajú 4. júla a s najväčšou pravdepodobnosťou sa opäť nevyhnú niekoľkým dopingovým škandálom. V podstate to už nikoho ani neprekvapí. Veď ako povedal päťnásobný víťaz Tour Jacques Anquetil, tieto preteky sa nedajú odjazdiť len na minerálke.

Čínska stopa

Druhým nedávnym prípadom, ktorý vydesil bojovníkov proti dopingu, bola reportáž nemeckej verejnoprávnej televízie ARD krátko pred olympijskými hrami v Pekingu. Filmári sa skontaktovali s čínskym plaveckým trénerom, ktorý za 24 tisíc dolárov ponúkol terapiu zahŕňajúcu prinajmenšom 40 miliónov kmeňových buniek a navyše rastové hormóny. Výsledkom malo byť posilnenie funkcie pľúc.

Pochopiteľne, športoví lekári boli zhrození, pretože účinky týchto látok na organizmus nie sú celkom známe a riziko je veľmi vysoké. To však ambicióznych športovcov, ktorí chcú uspieť za každú cenu, ani zďaleka neodrádza. Kanadský lekár Mauro di Pasquale dokonca v dokumente ARD povedal, že pozná športovcov, ktorí išli do Číny s cieľom dostať sa ku genetickému dopingu, ktorý bol dostupný tak v nemocniciach ako aj na súkromných klinikách. Koľkí z nich nakoniec súťažili v Pekingu sa zrejme nikdy nedozvieme.

Hranice možností

Možností génového dopingu je niekoľko a zrejme časom dôjde k selekcii vyvolanej jednak úspešnosťou jednotlivých terapií ako aj rizikom ich odhalenia pri dopingových kontrolách. Vo všeobecnosti sa predpokladá, že tak ako sa časom podarilo identifikovať syntetický EPO, ani vstreknutými génmi vyprodukovaná látka nezostane utajená. Oveľa väčšia nádej na úspešný podvod je pri proteíne IGF-1, ktorého prítomnosť sa dá zistiť len analýzou svalového tkaniva. Je málo pravdepodobné, že WADA by zašla až tak ďaleko, že by od testovaných atlétov požadovala vzorku moču, krvi aj svalového tkaniva.

Samotný IGF-1 nie je medzi športovcami novinkou. Podľa časopisu Wired ho športovci užívajú už od 90. rokov, ale prehĺtanie prípadne injekcie neboli príliš účinné a ak aj zabrali, tak efekt trval príliš krátko. Pokrok sa však zastaviť nedá a vedci na Pennsylvánskej univerzite dokázali laboratórnym myšiam, ktorým dodali gény IGF-1 prostredníctvom neškodného vírusu, zvýšiť silu až o 30 až 40 percent. Dôležitejšie však bolo, že účinky vytrvali až do staroby.

Z pohľadu športovcov môže byť prekážkou k užívaniu génového dopingu to, že organizmus si voči vírusom vytvára prirodzený obranný mechanizmus, takže implantácia týmto spôsobom nie je veľmi praktická. Kým IGF-1 rast svalov podporuje, ďalšia metóda je zameraná na deaktiváciu myostatínu, proteínu, ktorý rast brzdí.

Samotná metóda, ktorá na ľuďoch ešte nebola odskúšaná, je pravdepodobne neodhaliteľná, ale vedci pracujú na tom, aby dokázali identifikovať vírus, ktorý gén prenáša. WADA si dala za cieľ zistiť, ako sa prejavuje každý z 25 tisíc ľudských génov, aby potom dokázala spozorovať akékoľvek odchýlky od normálu.

Ďalším do zbierky potenciálne zázračných spôsobov zvýšenia výkonnosti je gén, ktorý je nositeľom kódu pre proteín PPAR-delta, ktorý spaľuje tuky. Univerzálni laboratórni športovci, čiže myši, po jeho vstreknutí dokázali zabehnúť dvakrát takú vzdialenosť ako predtým. Paradoxom je, že vedci začali s PPAR-deltou experimentovať v snahe bojovať proti obezite a cukrovke.

Etické otázky

Oficiálny postoj WADA je samozrejme taký, že génová terapia ponúka skvelé možnosti liečby viacerých chorôb, ale pre šport je hrozbou, pretože nikto nevie, aké následky na organizmus môže mať manipulácia s génmi. Vo chvíli, keď vedci dostanú génovú terapiu na úroveň, ktorá bude bezpečná pre pacientov, sa však WADA môže dostať na tenký ľad. Jej jedinou argumentáciou zostane, že génový doping je neférový.

Práve tento aspekt však rozdeľuje vedeckú komunitu a hlasy za legalizáciu génového dopingu nie sú ani zďaleka ojedinelé. H. Lee Sweeney z Pennsylvánskej univerzity časopisu National Geographic povedal, že génová terapia sa v podstate nebude dať zakázať, pretože športovcom by sa uprel taký štandard zdravotnej starostlivosti ako majú ostatní.

Julian Savulescu, profesor etiky na univerzite v Oxforde, ide ešte ďalej a tvrdí, že doping ako taký vôbec nie je proti duchu športu, ale práve naopak, pretože snaha zlepšovať sa je predsa jehou podstatou. Namiesto dopingových kontrol navrhuje zdravotné prehliadky a dodáva, že nie je podstatné, či sa trebárs rastové hormóny alebo EPO dostali do tela prirodzene alebo nie. Jediným kritériom by malo byť, že ich množstvo by nemalo ohrozovať zdravie športovca.

Podobný postoj zaujíma aj Andy Miah, autor knihy Geneticky modifikovaní športovci a profesor etiky a nových technológií na Západoškótskej univerzite, ktorý dopĺňa Savuleskov názor o tézu, že prenos génov sa chápe ako podvod len preto, že ho tak WADA definovala. Kladie si otázku, ako bude WADA reagovať, ak bude génová terapia v budúcnosti bežne prístupná a dieťa „geneticky modifikovaného“ človeka sa bude chcieť stať športovcom. A priori mu to zakážu, pretože je zvýhodnené oproti ostatným? Veď aj dnešní špičkoví športovci sú geneticky zvýhodnení, akurát bez vonkajšieho zásahu. Dá sa teda predpokladať, že tak ako WADA prehráva boj s tradičným dopingom, veľa šancí nebude mať ani proti jeho vyššej, génovej forme.