Národ holubičí

Táto akcia nielen rozbíja mýtus o tom, že Slováci nikdy neviedli útočné vojny, ale najmä nám priniesla nelichotivé označenie prvého Hitlerovho spojenca v boji. Aby celý svet na túto hanbu nezabudol, tak v angličtine pred pár rokmi vyšla kniha, ktorá to svojím názvom pripomína.

Zástancovia vojnového Slovenského štátu ako jeden z argumentov na jeho obranu používajú relatívnu prosperitu a skutočnosť, že nášmu územiu sa až do roku 1944 vojna vyhýbala.

To, že sa náš bábkový štát neváhal pre pár oravských a spišských dedín neváhal zapojiť do útoku na susedné Poľsko, potichu obchádzajú. Ešte ani propagandistické vysvetlenie neskoršieho ťaženia proti Sovietskemu zväzu, kde bolo treba poraziť židoboľševických neznabohov, sa v tomto prípade nedalo použiť.

Katolícky kňaz Tiso poslal slovenských vojakov bojovať proti prevažne katolíckym Poliakom ako spojenec Hitlera, ktorý považoval Slovanov, čiže Slovákov aj Poliakov, za menejcennú rasu. Krátkozrakejšie rozhodnutie v slovenských dejinách len sotva nájdeme.

Dvadsaťštyri mladých mužov padlo len preto, že farár z Bánoviec sa chcel zapáčiť najväčšiemu zločincovi v dejinách. Ani mu len na um neprišlo, že sa stal len nástrojom nacistickej propagandy, handrou na dve použitia (proti Poľsku a ZSSR), ktorú by neskôr Hitler bez rozpakov zahodil a verných spojencov zotročil rovnako ako úhlavných nepriateľov.

Najnovšie zistenia historikov navyše demolujú ďalší mýtus o nechuti Slovákov bojovať. To do značnej miery platilo o záložnom mužstve, ale podľa publikácie Ústavu pamäti národa Proti Poľsku, mnohí vojaci, často aj neskorší povstalci, bojovali oduševnene a nemecký veľvyslanec dokonca citoval dôstojníkov, ktorí ľutovali, že ťaženie netrvalo dlhšie.

Slováci teda nie sú imúnni voči vojnovému štvaniu, len im dejiny našťastie ponúkli málo možností podľahnúť mu.