Starí páni – mladé slečny

Woody Allen nám o svojom osamelom detstve, o milostných neúspechoch, manželských fraškách, hypochondrii a všetkých druhoch úzkostí a fóbií povedal za tých 43 rokov a takmer rovnaký počet filmov dosť. Od roku 1965, jeho prvej filmovej úlohy a spracovaného scenára s názvom Čo je nové, mačička? sme ho mohli vidieť v úlohách kúzelníkov, slepých režisérov, ruských vojakov, vynálezcov lietajúcich strojov, spermie či rabína.

Omladzovacia európska kúra

Sám o sebe tvrdí, že nie je hercom, ale komikom. Komik hrá vždy to isté, len situácia sa mení, zatiaľ čo herec sa snaží byť vždy niekým iným. Podobné sú mu aj jeho filmy, ktoré sú obyčajne o bežných ľuďoch a ľudských situáciách. Život je totiž veľmi krutý na to, aby sme si nedopriali trošku čierneho humoru s civilným happyendom.

Starý pán pred štyrmi rokmi svoj životný priestor medzi Central Parkom a Park Avenue vymenil za Londýn a neskôr Barcelonu. V Británii nakrútil trilógiu zloženú z dvoch kusov sociálnej drámy zameranej na britský rigidný triedny systém a komédie založenej na všetkých anglických klišé a stereotypoch. Novou múzou sa stala Scarlett Johansson, ktorá dostala úlohu aj v zatiaľ poslednom Allenovom európskom filme Vicky, Christina, Barcelona. V tejto snímke sa stretli herecké hviezdy z oboch kontinentov a snáď len svojim výkonom zachránili inak celkom priemerný dej bez silnejšej myšlienky.

Klišé je niekedy najlepším argumentom

Po návrate do New Yorku Allenove režisérske plány prekazil ohlasovaný (ale neuskutočnený) herecký štrajk. Režisér tak začal nakrúcať o tri mesiace skôr ako plánoval a zo zásuvky vyhrabal scenár zo sedemdesiatych rokov. Film má naozaj atmosféru filmov Annie Hall, Sleeper či Manhattan. Vôbec neprekáža, že Allen aktualizoval len niekoľko narážok na súčasnú politickú scénu.

Do hlavnej úlohy obsadil Larryho Davida známeho najmä vďaka šiestim sériám seriálu HBO s názvom Curb Your Enthusiasm, kde David nehrá postavu, ale viac menej samého seba, čím sa triafa do Allenovej predstavy komika. Okrem toho by sa úloha mizantropického, arogantného a hypochondrického snoba Borisa Yellnikoffa dala označiť za „allenovskú“. Samotný režisér sa do nej neobsadil kvôli príbehu, ktorý samozrejme obsahuje už aj tak dosť neuveriteľnú love affair medzi Borisom (61) a Melody – dvadsaťjeden ročnou kráľovnou krásy z Mississippi.

Boris, ktorý kedysi prednášal fyziku a medzi jeho fixné predstavy patrí presvedčenie, že je génius, ktorý bol navrhnutý na Nobelovu cenu, je po neúspešnom pokuse o samovraždu zredukovaný na učiteľa šachu a monológy o ľahostajnosti vesmíru. Uvedomuje si tragikomickú umelosť svojej situácie a svoje filozofické preslovy adresuje priamo divákovi, presne ako v Annie Hall. V tom čase a filme táto technika pôsobila prirodzene, dnes sa divák nemôže ubrániť pocitu, že je tých monológov akosi veľmi veľa a že ich dĺžka presahuje dve–tri vety potrebné na vtipné okomentovanie danej situácie.

To nie je manžel! To je pacient!

V jeden večer pri návrate z baru Boris takmer na prahu svojho bytu objaví Melody St. Ann Celestine (Evan R. Wood), ktorá utiekla z domu. Melody sa s neuveriteľnou ľahkosťou, príznačnou pre Allenove filmy, do starnúceho mizantropa zamiluje a zoberie si ho. Práve v ich rozhovoroch, v ktorých sa striedajú inteligentné s jednoduchšími vtipmi, pripomínajú dvojicu z filmu Scoop – Allena so Scarlett Johansson. Tak kúzelník Sid, ako aj Boris trpí komplexom intelektuálnej nadradenosti a nešetrí invektívami poukazujúcimi na prázdnosť hlavy svojej mladšej partnerky.

Napriek tomu, že Melody sa časom začne s Borisovými názormi stotožňovať, on jej ľahký/mladý prístup k životu nepreberie a príbeh sa tu zasekne. Práve v tej chvíli vstúpi do deja Melodina matka Marietta v podaní čoraz lepšej Patricie Clarkson. Opustil ju manžel, a tak vyhľadala svoju dcéru a rozhodla sa pre život v New Yorku. Woody Allen zostal verný sám sebe a Manhattan portrétuje ako tú jedinú správnu formu liečby predsudkov prinesených (v prípade Melody a jej matky) z juhu USA alebo (v prípade režiséra) z Európy.

Marietta sa, nielen vďaka výkonu herečky, stáva centrom filmu, pričom sa postupne zbavuje všetkých južanských neduhov od kostýmového šatníka, predsudkov o monogamných vzťahoch až po sebavyjadrenie v lepení koláží z fotografií aktov. Takáto premena je kinematograficky veľmi vďačná, a tak ju Woody Allen zopakuje aj v prípade Melodinho otca, ktorého New York oslobodí nielen od obmedzení náboženstva, National Rifle Association, ale aj od predsudkov spojených s vlastnou orientáciou.

Kým nikomu neubližujete, robte si čokoľvek

Štyridsiaty film 73-ročného režiséra je nielen návratom do New Yorku, konkrétne na Lower East Side – štvrte, ktorá si ako jedna z mála zachovala zvláštny pôvab nebezpečných sedemdesiatych rokov, ale aj návratom k žánru komédie. Napriek tomu, že v niektorých momentoch scenáru dochádza dych, pointy a catchphrases sa neopakujú zďaleka tak často ako v britskej komédii Scoop. Dokonca aj Larry David prekračuje svoj tieň a hrá úlohu Borisa takmer tak isto akoby ju zahral sám Allen.

Zjednodušenia a typizácia postáv – newyorčania verzus južania, v tomto prípade nepôsobia tak umelo ako vo filme Vicky, Christina, Barcelona, kde turistickosť a naivnosť Američaniek prekryla akúkoľvek civilnosť, ktorú filmu mohla poskytnúť španielska polovica obsadenia.

Woody Allen už pracuje na novom projekte. Tentokrát s trojmesačným predstihom. V každom prípade nech už by prišiel s akýmkoľvek horším filmom, do roka sa naň zabudne. Odmieta dovolenky a prestávky. Pracuje údajne nepretržite preto, aby nemusel myslieť. Z rovnakého dôvodu údajne svoje filmy ani nepozerá. Aj z premiéry filmu Whatever works na festivale v newyorskej štvrti Tribeca odišiel predčasne. Snáď ani nemusel, tento rok sa mu film celkom vydaril.