Zmrznuté detektívky

V škandinávskej detektívke nie sú rozsiahle spoločnosť kritizujúce romány na pokračovanie ojedinelý jav. V šesťdesiatych rokoch sa kritike slávneho „švédskeho sociálneho modelu“ v žánrovej literatúre venovali napríklad manželia Maj Sjöwall a Per Wahlöö. Vo svojej desaťdielnej ságe o policajnom komisárovi Beckovi analyzovali pokrytectvo spoločnosti, ktorá má dojem, že niekoľkými ekonomickými reformami dosiahne rovnosť a odstráni rasizmus, kriminalitu a násilie ako také.

Muži, ktorí nenávidia ženy

Podobne ako oni, aj Larsson si uvedomil, že najpriliehavejšou formou pre tému, ktorá sa v rôznych podobách objavuje v trilógii a ktorou je násilie páchané na ženách vo všetkých jeho podobách, je forma žánrovej literatúry. Vďaka nej sa totiž informácie dostanú k oveľa väčšiemu cieľovému publiku. Správy rôznych organizácií a vedecké publikácie si rozhodne neprečíta niekoľko desiatok miliónov ľudí. Vďaka metafore detektívneho románu a pútavému deju, čitateľ strávi aj ťažké fakty a autorovi odpustí aj rozvláčne publicistické pasáže.

V prvom románe s názvom Muži, ktorí nenávidia ženy Larsson predstavil svojich hrdinov. Prvým z nich je ekonomický novinár Michael Blomkvist, práve obvinený z urážky na cti v článkoch, ktoré uverejnil mesačník Millenium. Larsson bol sám novinárom, a tak vedel, že ekonomická žurnalistika môže byť so svojimi kauzami, podvodmi a praním špinavých peňazí zaujímavá, ale nie pre čitateľov bežných detektívnych románov. Preto si Blomkvist urobí ročné voľno a na žiadosť starého priemyselníka sa rozhodne pátrať po desiatky rokov zmiznutej Helen Vangerovej ďaleko od Štokholmu.

Blomkvist predstavuje dobrého chlapca. Verný svojej predlohe – detskému detektívovi Kallemu Blomkvistovi, je odhodlaný vždy pátrať po záškodníkoch a postaviť ich pred spravodlivosť. Ideál novinára – nezávislý a nevydierateľný, jedným slovom charakter. Aby však všetko nebolo len čierno-biele, Larsson vedľa Blomkvista stavia Lisbeth Salanderovú, na pohľad bezbranné dievčatko utláčané mocnými mužmi.

Pippi a detektív Kalle

Práve sociopatická Lisbeth je Larssonovou variáciou na Pippi Dlhú Pančuchu po dvadsiatich rokoch. Možno preto pôsobí tak trochu nereálne. Opatrná a nedôverčivá. S vlastnou predstavou o spravodlivosti. Pre celkový dej románu je dôležitá jej otrasná minulosť a neuveriteľné intelektuálne schopnosti. Nedokončila ani strednú školu, dokáže však sťahovať informácie z cudzích hardiskov, má fotografickú pamäť a schopnosť v krátkom čase spájať rôzne zdanlivo nesúvisiace informácie do logických štruktúr. Blomkvistovi sa vďaka nej podarí nielen vypátrať Helen Vangerovú, ale aj zruinovať podvodníka, ktorý ho za verejné ohováranie na začiatku príbehu poslal na tri mesiace do väzenia.

Násilie na ženách v ďalších dvoch dieloch trilógie naberá obludné rozmery medzinárodného obchodu s bielym mäsom a pornografiou. Opäť sa tu stretávame s Blomkvistom a Lisbeth, ktorá má okrem väčšieho poprsia na krku aj obvinenie z troch vrážd. Postupne sa z nej stáva akási švédska Lara Croft, pričom toto prirovnanie nie je náhodné, keďže Larsson v texte často odkazuje na pop kultúru a históriu a politiku. Pred čitateľom sa pomaly (niekedy až príliš) spolu s vyšetrovaním vrážd odvíja aj príbeh Lisbethinej minulosti.

1 500 strán nenávisti

Na rozdiel od prvého dielu, kde boli „detektívmi“ len Blomkvist a Lisbeth, sa tu do pátrania po vrahovi zapájajú aj polícia, rozviedka, súkromná bezpečnostná služba a samozrejme novinári – konkrétne mesačník Millenium. Kritika spoločnosti sa rozširuje a Larsson si dáva záležať na detailoch švédskej politickej histórie, dejín a prešľapov tajných služieb, a to najmä po páde Sovietskeho zväzu.

Zatiaľ čo štýl klasickej švédskej detektívky, ktorá svoj zlatý vek zažila v 60. a 70. rokoch, je úsporný a trefný, Larsson sa občas stráca v záplave faktov a detailov. Akoby čitateľa, ktorý naozaj nepotrebuje vedieť, čo si vyšetrovateľ kúpil na večeru, podceňoval. Rovnako zbytočný je aj zoznam nábytku z IKEY, ktorým Lisbeth zariadila svoju „Vilu Vilôčku“, ktorý pôsobí ako reklama na tohto švédskeho výrobcu nábytku. Na druhej strane je potrebné pripomenúť, že Larssonovi nezostal čas na konzultácie s editorom, a preto bola trilógia vydaná bez editorských zásahov.

Larsson sa aspoň vo väčšej časti príbehu snaží byť nestranný. Ako novinár vie, že musí chrániť svoj zdroj a že ak chce byť objektívny, musí poznať viacero verzií príbehu, pretože nemožno generalizovať – ani policajti nebývajú len dobrí a zlí. Larsson mal určite svoj dekalóg premyslený, prinajmenšom jeho témy, ku ktorým zbieral materiály dlhé roky. Svoj postoj však vyjadril už úplne na začiatku – v dnešnom svete sa násiliu a nenávisti, ktorými sú jeho romány presiaknuté, dokáže zjavne postaviť len (fiktívne) malé, veľmi silné dievčatko s nevyberanými spôsobmi a nedostatočným vzdelaním.

Stieg Larsson, Muži, ktorí nenávidia ženy, prel. Jozef Zelizňák, Ikar: 2008, 423s.

Stieg Larsson, Dievča, ktoré sa hralo s ohňom, prel. Jozef Zelizňák, Ikar: 2009, 472s.

Stieg Larsson, Vzdušný zámok, ktorý vybuchol, prel. Jozef Zelizňák, Ikar: 2009, 510s.