Rakúsky sen

Brüno je rakúsky moderátor relácie FunkyZeit – fashionista, ktorého kvôli faux pas na milánskom týždni módy vyhodia z televízie. Nešťastný a zlomený Brüno to okomentuje slovami, že „druhýkrát za posledných sto rokov sa svet obrátil proti veľkému mužovi z Rakúska, a to len preto, že chcel skúsiť niečo nové.“ Nevzdáva sa a vydáva sa na osobnú púť, aby znova získal miesto medzi celebritami, a to za akúkoľvek cenu.

Divák chvíľu dúfa, že Brüno po vzore Boratovho amerického road tripu precestuje svet módy, aby priniesol svojské svedectvo o jeho bezduchosti. Po desiatich minútach a niekoľkých nekonzistentných rozhovoroch s dyslektickými hviezdičkami modelingu však film stratí akékoľvek smerovanie a mení sa na doslovné letom svetom.

Jediným pojítkom celého Brüna je tak len úporná snaha šokovať. Ak to Borat dokázal vždy dvakrát, najprv svojimi rasistickými a antisemitskými výrokmi a potom tým, že s nimi veľa jeho spolubesedníkov súhlasilo, Brünovi to akosi nejde, a tak sa snaží svoj nedostatočný šokový potenciál kompenzovať nadmerným užívaním sexuálnych pomôcok a zábermi obkukanými od režisérov tvrdého porna. A nie sú to uhorky Austina Powersa.

Adolf nie je smiešny!

Brüno je vo svojej ceste za slávou ochotný urobiť čokoľvek. Hoci aj mávať prirodzením. Zámer autora je v tomto prípade dosť nejasný. Ak ide o vyhnanie divákov z kina, tak to sa mu podarilo už narážkami na Adolfa (aspoň v nemeckých krajoch určite). Ak ide o Cohenovu záľubu v trápnosti, tento účinok sa tiež dostavuje len mimovoľne a zväčša inokedy, ako by si zjavne želal režisér.

Publikum sa tu totiž necíti trápne preto, že ako v Boratovi vidí na plátne pokrytcov a ignorantov ochotných veriť príbehom o kazašskom doktorovi Yarmulke tvrdiacom, že ženy majú menší mozog ako muži, ale preto, že tu akákoľvek irónia medzi riadkami chýba. Práve preto Brüna mnohí považujú za prvoplánovo vtipnejší film ako bol Borat. Nuž, takým je zaiste aj x-tý diel ságy o účtovníkovi Fantozzim. Cohenov ústup z intelektuálnych pozícií v Brünovi naznačuje aj to, že zatiaľ čo v Boratovi sa publikum smialo s ním, v Brünovi sa väčšinu času smeje na ňom.

Prvá Brünova cesta za slávou a naivným snom Nobelovej ceny za mier vedie na Blízky východ (teda do Middle Earth ako tento konfliktami postihnutý región sám nazýva). Chvíľku si posedí za jedným stolom so zástupcami izraelskej aj palestínskej strany, ktorí si dokonca podajú aj ruky. Celý čas, kým Brünovi vysvetľujú, že humus nie je Hamas a že skutočne nebudú bojovať proti chlebu pita, sa tvária akosi nezúčastnene. Akoby takýchto bláznov mali v rámci svojich mierových rokovaní na tanieri každý deň.

Po neúspešnej misii sa vracia do Los Angeles a divák má náhly pocit déjà vu. Mexičania namiesto nábytku, manažér trpiaci hviezdne maniere televízneho reportéra (v Brünovi už nie je motívom súdružský cit, ale skutočná láska, ktorá všetko prekoná) a úplne priamočiare provokácie konzervatívneho amerického stredozápadu. To sa darí o to ľahšie, pretože kým v prípade Borata išlo o príslušníka národa, o ktorom väčšina Američanov v živote nepočula, Brüno je karikatúrou afektovaného homosexuálne orientovaného metrosexuála. Tak ako v predchádzajúcej vete je aj v Brünovi príliš veľa sexu, čo je o to iritujúcejšie, že jeho identita je zadefinovaná hneď na začiatku, a preto ju Cohen nemusí pripomínať v každom zábere.

Alabama, Texas, Arizona

Ak bolo Brünovým cieľom poukázať na predsudky súvisiace s homosexuálnymi vzťahmi, podarilo sa mu ich akurát tak potvrdiť. Akoby si na zosmiešňovanie nevyberal tých správnych ľudí. Čo je také prekvapujúce na tom, že poľovníci z Alabamy sa boja, že sa im v noci vkradne do stanu, aby ich „ulovil“, prípadne na tom, že černošky z Texasu sú pobúrené jeho zvláštnym prístupom k výchove adoptovaného afroamerického bábätka, ktorému dal „typické černošské meno – O. J.“ Divák nežasne od prekvapenia ani po vyhláseniach dvoch pastorov z juhu Spojených štátov, ktorí sa „špecializujú“ na liečenie homosexuálov a odporúčajú im rôzne bizarné (stereotypmi potvrdené) aktivity, napríklad pobyt v armáde.

Viac než Brünove doslova a do písmena „objavovanie Ameriky“ je prekvapujúce to, že niektoré katolícke krajiny distribúciu tohto filmu zakázali. V podstate by im totiž do veľkej miery mohol slúžiť ako ilustrácia všetkých (najzvrátenejších) predstáv o homosexuáloch. Jednostranné zameranie filmu totiž nevyváži jedna scénka z heterosexuálnej swing party, ktorá má byť snáď Cohenovým dôkazom, že aj heterosexuáli sú schopní úchylností. Pýtať sa, prečo sa do niektorého zo skečov nedostal aspoň náznak názoru, že nikoho nemusí zaujímať, čo spolu robia dospelí ľudia v posteli, je pravdepodobne zbytočné.

Celému filmu sa snáď nedá vyčítať len herecký výkon hlavného protagonistu. Cohen je komik, ktorý si dokáže zachovať vážnu tvár a nemecký prízvuk, aj v situáciách, keď ho naháňa polícia, či už skutočná alebo „módna“. Podobne ako v Boratovi si dal aj tu záležať na detailoch, ktoré sa však v tomto prípade strácajú v nesúvisiacich scénach a príbehoch.

Nakoniec filmu nepridá ani záver, v ktorom sa v štúdiu k Brünovi v bielom „anjelskom“ outfite pridajú aj Bono, Sting či Elton John. Na kritiku charít, adopcií detí z Afriky a homofóbie by v živých rozhovoroch s nimi bol určite priestor. Tieto hviezdy si však akýmsi zvláštnym spôsobom získali u Cohena imunitu. A s takýmito limitmi sa mockumentary o živote filantropických celebrít nakrúca skutočne veľmi ťažko. A tak tento film, podobne ako Brünova show Funkyzeit, najbližšiu módnu sezónu určite neprežije.

V slovenských kinách od 6. augusta