Svet cez sklenené steny

Medzi angloamerickými kritikmi sa už stalo akýmsi rituálom, že aj priemerné knihy o strednej Európe ich dostávajú do vytrženia. Výnimkou nie je ani Skleněný pokoj od autora, ktorý je civilným povolaním učiteľ biológie v Ríme a záujem o bývalé Československo si vybudoval predovšetkým cez Johana Gregora Mendela, objaviteľa zákonov genetiky, o ktorom (priamo či nepriamo) napísal už dve knihy, román Mendelov trpaslík, ktorý onedlho vyjde aj v češtine, a faktografickú knihu Gregor Mendel: Zasadenie semienok genetiky.

Problém Mawerovho najnovšieho románu ani zďaleka nie je v tom, že by nevedel štylizovať alebo že by dej nemal hlavu ani pätu, prípadne by sa stratil v českých reáliách. Hoci aj v tomto by sa mu dalo čo-to vyčítať, napríklad nelogické použitie prídavného mena Czechish v anglickom origináli alebo neustále miešanie českých a nemeckých zemepisných názvov.

Rovnako som nepochopil, prečo sa za každú cenu snažil byť tajnostkársky a Brno prekrstil na Město, pričom všetky ostatné reálie zostali skutočné. Jedinou výnimkou bol názov vily, ktorá sa volá podľa hlavných postáv Landauerova, a nie Tugendhat.

Skutočná brnenská vila Tugendhat sa datuje do roku 1929 a jej architektom bol Ludwig Mies van der Rohe, ktorého románovým alter egom je Rainer von Abt. Aj keď je vila na zozname svetového kultúrneho dedičstva, plány na jej opravu už takmer desaťročie stroskotávajú na rôznych byrokratických prekážkach. Nedávno však predsa len svitla nádej, že sa pre budovu, ktorá po odchode Tugendhatovcov do Švajčiarska a neskôr Venezuely, okren iného slúžila ako ateliér pre výrobcu lietadiel Messerschmitt ako aj ubytovňa pre sovietskych vojakov, dostane sto miliónov českých korún od EÚ.

Problémom Skleněného pokoja je najmä schematickosť postáv. Najlepšie to ilustruje postava Viktora Landauera, majiteľa automobilovej továrne, ktorý je ateistický žid a priaznivec racionálnej moderny. Presne v duchu tohto opisu sa postupne prejavuje ako úplne neomylný prorok, ktorý vidí všetky nebezpečenstvá nastupujúceho nacizmu a okamžite má pripravený plán odchodu do Švajčiarska a neskôr Ameriky. Aj v kaviarenských debatách o politike reční ako keby čítal z politologickej učebnice napísanej tatíčkom Masarykom a zároveň v druhej ruke držal krištáľovú guľu, kde sa odohrávajú budúce udalosti.

V podstate jediným prejavom akýchkoľvek jeho ľudských slabostí je aféra s maďarskou krajčírkou z južného Slovenska a pobehlicou na čiastočný úväzok Katou. V kontexte Viktorovej celkovej racionálnosti pôsobí táto jeho posadnutosť nevzdelanou, chudobnou slobodnou matkou pomerne zvláštne. To, že muži hľadajú únik od chladných a nezáživných manželiek akou je Viktorova Liesel, je bežné, ale v nijako to nezapadá práve do jeho vzorca správania.

Príkladom toho, ako postavám vdýchnuť život, je vulgárna a škandalózna Hana Hanáková, ktorá šokuje nielen svojou bisexualitou. Vo vzťahu ku svojej naivnej priateľke Liesel, ktorá si Viktora idealizuje, pôsobí ako šašo na kráľovskom dvore. Jednoducho je človekom, ktorý povie pravdu, nech je hocijako nepríjemná. Dokáže byť manipulatívna aj starostlivá. Ako to už pri ľuďoch, ktorí sa radi zahrávajú s ohňom, býva, aj Hana na svoje často nerozvážne skutky zaplatí oveľa vyššiu cenu, ako očakávala.

V istých pasážach pôsobí Skleněný pokoj ako nepriama pocta brnenskému rodákovi Milanovi Kunderovi. Nielenže sa jeho otec Ludvík objavuje na večierkoch, ktoré v šťastnejších časoch v sklenej izbe svojej novej vily organizujú Landauerovci, ale v druhej časti knihy, keď sa vila používa ako nemocničná telocvičňa na rehabilitáciu, je jednou z hlavných postáv lekár Tomáš, presne ako ten z Neznesiteľnej ľahkosti bytia.

Pravdepodobný hlavný zámer románu, spraviť jeho stredobodom architektonicky unikátnu stavbu, tiež celkom nevyšiel. Občas to vyzerá, že jediným zmyslom preslávenej izby so sklenenými stenami je pôsobiť ako pokušenie pre takmer každého, kto do nej vstúpi, či bude mať odvahu oddať sa v nej milostným hrám. A najmä na začiatku poslednej štvrtiny knihy sa tam súloží skoro na každej strane, až to je miestami únavné aj pre protagonistov, ale najmä pre čitateľa. Nuž ale autor je biológ, a tak jeho fascináciu orálnym sexom a ženským prirodzením môžeme považovať za istú formu profesionálnej deformácie.

Záver knihy je natoľko dojímavý, že pri ňom určite nejedna anglická panička (ak sa preniesla cez sexuálne pasáže a nespálila knihu v krbe) vyronila množstvo sĺz. Nie som si však celkom istý, či to postačí na vyriešenie sporov okolo rekonštrukcie vily Tugendhat, ako si to želá Simon Mawer.

Simon Mawer: The Glass Room, Little, Brown: 2009, 406 s.

Knihu si môžete kúpiť v kníhkupectve Anplag